Basnicky.sk

Poznáte ten pocit...šialený pocit ktorý vás zožiera z vnútra a vychádza na povrch ako láva. Neudržím si ruky v pokoji, moje nohy sa nerozhodne prechádzajú a sem tam dupnú. Rozhliadam sa, čo schytím a hodím o zem. Chytám si hlavu, driapem sa za vlasy, masírujem kolená. Nič však neodháňa tú neznesiteľnú emóciu. Hnev.
Je to hlúposť. Taká úbohá myšlienka mi zožiera mozog. Škrtí ma vo všetkej svojej nepodstatnosti a dusí svojim výsmechom z mojej malichernosti.
Je správne zotrvať?
Moja empíria je len fatamorgánou. Čo mám pokladať za potrebné, čo je správne, kde je meter na moje pocity? Neviem či sú skutočné... azda či sú opodstatnené. Je to prehnané, je to infantilné?
Je...?
Tak potom. Viem sa odraziť. Záleží len na mojom postoji. Dokážem sa obrátiť o stoosemdesiat stupňov, ak chcem. Môžem vzletieť ponad polia, ponad jazerá, namočiť sa, osviežiť sa, ochutnať tu a tam život, ten čo sa odohráva nezávisle od ľudských problémov a ich falošných hodnôt a pravidiel.
Môžem sa smiať, môžem byť šťastná, i keď mi v tom bude nejeden hlupák brániť. Zoberiem nohy, ruky, oči, odhodlane kráčam a ... potom vidím že si smutný a sklamaný z môjho voľného života. A ja sa tu zastavím. Čo sa deje? Prečo sa do čerta nezdvihneš a nejdeš žiť slobodne a bezstarostne i ty? Prečo na mňa iba nemo hľadíš?
– Pretože tu sú ľudia ktorých ľúbim a nemôžem ich opustiť. A ty si ma teraz práve takto opustila.
– To že si vychutnávam život znamená že som ťa opustila?
– Nie... to že nemáš žiadne starosti o seba ani o druhých znamená, že už ti na nikom nezáleží.
A preto musím zotrvať. Nech už sú moje pocity akékoľvek...