Basnicky.sk

"Vydaj sa na cestu", pošepol mi vietor
"spál všetky mosty, dofajči poslednú
tvoja duša nie je spútaná miestom
skôr než hviezdy v očiach vyhasnú
skoč z okraja útesu..."

Sny existujú, len priskoro umierame
pohltený ideálmi, či oslepený realitou
Akú hru to hráme, žijeme či predstierame?
Nahí sa skrývame za fľašou nedopitou
pred duetom slastných vzdychov

Človek je konzument, čo požiera pokrok
Kúsok po kúsku, rozrezávame cudzie telá
uhladené egá, čo v plášti odhaľujú rozkrok
vyvlečení z ulít, sme najohavnejší zo zvierat
v srdciach vyšitá bezodná diera

"Vydaj sa na útek", kričí na mňa svedomie,
"zabudni na modrookú tvár svojho sveta
ak sa jej nespýtaš, nič viac ti nepovie
splynieš s ňou, ak je realita s tebou spätá
či aspoň rovnako sjetá..."

Farby sú len aurou delíria, ktoré dáviš do hajzla
prázdne strany, ktoré nemáš odvahu zapísať
život je pre všetkých, no s nikým sa nemazná
si svojou vlastnou realitou, žije na tebe závislá
nikdy nežil ten, čo sa dobrovoľne zabíja

"Nech sú ti sny náčrtom", šepká mi srdce,
"mapou slepých uličiek, made in china
váž si pocity, objímaj ich jemne, ale vrúcne
mysli a cíť, kým ťa nedorazí tá sviňa
ukrytá v trpkom dúšku vína..."

Ostáva len dúfať, že neskončíme hluchonemí
lebo (ne)vidíme rovnaký svet každý po svojom
veď človek vo výrokoch nemý a hluchý v snení
sa dobrovoľne deformuje, stáva sa robotom
"prajem" veľa šťastia, takým kokotom...