Basnicky.sk

Na chvíľu bola niekde inde. Zrejme jednoducho stratila vedomie, čo bolo v danej situácii dosť pravdepodobné. Ale ona verila v to, že jej osud chcel poskytnúť jedno posledné privilégium. Prídavok, po ktorom sa už naozaj zatiahne opona. Osud jej umožnil ešte raz zažiť jeden moment z jej doterajšieho života.
Nemusela si voliť spomedzi mnohých krásnych spomienok. Zrejme by si ani nevedela vybrať. Niekde z hlbín jej pamäte k nej prišla spomienka sama.

Bola jeseň. Zo stromov lenivo padalo lístie, vzduch sa plnil nádherne známou vôňou. To najkrajšie obdobie v roku, ktoré prirodzene, trvá len pár dní, možno týždeň a potom ho už zaleje dážď, prípadne udusí zima. Ale vtedy sme boli tam, v krásnej súhre leta so zimou. Prechádzali sme sa na lúke, ktorú sme objavili úplnou náhodou. Zrejme sa k nej už druhýkrát nedostaneme, iba ak by sme sa znovu stratili tak ako vtedy.
Na okraji lúky, kde začínal les, sa spoza konárov vynáral drevený domček na strome.
„Vylezieme tam?“
„Šibe ti!“ zasmiala som sa.
„Pôjdem prvý a potom ťa vytiahnem, hej? Veď to nie je nič ťažké.“
„Uhm. Nie, vážne. Ja neviem liezť. Moje nohy na to jednoducho nie sú prispôsobené.“
Zasmial sa, asi predpokladal, že si robím srandu. Samozrejme, na vrch stromu vyliezol asi štyrmi pohybmi nôh, ako keby to bola tá najjednoduchšia vec na svete. Mala som chuť spýtať sa ho, či to trénuje po večeroch, ale nechala som to tak.
„No poď!“
Priznávam, že to nebolo až také ťažké ako to vyzeralo, ale aj tak to patrí k najväčším úspechom môjho života. Keď som zdolala väčšinu kmeňa, do domčeka ma už vtiahol on a ja som sa naňho nedopatrením vyvalila ako keby som jednoducho nedokázala používať vlastné nohy a ruky.
„Vidíš, zvládla si to!“ zasmial sa.
„Doteraz tomu nemôžem uveriť.“
Nejako sme sa vykempili jeden cez druhého a zaujali sme polohu na niekoľko nasledujúcich hodín. Prešli sme všetky možné témy, o ktorých sme sa kedy chceli rozprávať. Kebyže nás niekto počúva, môže si pomyslieť, že sme totálne zhulení alebo, že jednoducho priveľa filozofujeme. Ale my sme sa navzájom chápali a to bolo hlavné.
Z nášho rozhovoru nás vytrhol krásny západ slnka, ktorý sme úplne luxusne sledovali z toho domčeku na strome. A po ňom nastala tma. Ale nie taká tma, v ktorej má človek strach. Nastala nádherná tma, osvetlená nejakým zázračným bielym jasom, dotvorená jemnými zvukmi prírody. Slová neboli potrebné, jednoducho sme si vychutnávali ten krásny čas.
„Máš krásne hodinky,“ povedal do ticha a usmial sa. Pozeral sa na moje staré vreckové hodinky, ktoré som mala zavesené na krku.
„Ak budeme veľmi, veľmi ticho, možno ich začujeme tykať.“
„Vážne tykajú?“ spýtal sa neveriacky.
Usmiala som sa, naklonila som sa k nemu a obaja sme zadržali dych. Skoro som mohla počuť jeho tlkot srdca, aké krásne ticho sa rozhostilo. A zrazu sa z toho čarovného ticha vynoril jemný tykot hodiniek. Zdalo sa, ako keby tam pred tým ani nebol a pritom nás sprevádzal celú dobu. A tak sme so zatajeným dychom počúvali. Počúvali sme hodiny ako tykajú. A ony tykali. Sprevádzali nás a krásne bolo, že sme vedeli, že ešte veľmi dlho sa nezastavia.

Chlad, bolesť a strach, ktoré jej ovládli myseľ úplne rozplynuli jej poslednú spomienku. Preniesla sa o dva roky dopredu, do krutej prítomnosti. Videla nad sebou nočnú oblohu, plnú hviezd. V hocijakej inej situácii by sa myšlienkami zastavila a chvíľu obdivovala hviezdy, ktoré bolo v ten večer výnimočne jasno vidieť. Kedysi vedela názvy takmer všetkých súhvezdí, teraz si naozaj nevedela spomenúť.
Bolesť ochromovala jej zmysli, snažila sa ju zatlačiť niekde do úzadia, ale nešlo to. Myšlienky jej zmätene poletovali v hlave, ale všetky sa sústredili na jedno: „Teraz zomriem,“ hovorila si. V tento krásny večer s ešte krajšou hviezdnou oblohou zomrie. Zomrie na zľadovatenej ceste, priamo na prechode pre chodcov (aká irónia!).
Zomrie sama, úplne sama. Nezomrie tak ako vždy dúfala, ruka v ruke s tým, koho miluje. Priznajme si, kto tak kedy zomrel? Ak nerátame postavy z románov. Ale ona aj tak vždy verila, že zomrie nejako viac poeticky ako na ľadovej, soľou posypanej ceste. Osud bol vždy najväčší srandista.
Cítila neuveriteľnú bezmocnosť. Vedela, že jej ostáva už len pár minút, ale nemohla s tým nič robiť. Nemohla sa pohnúť, nemohla ani len otočiť hlavou. A to toho chcela spraviť toľko! Chcela byť teraz s ním. Chcela sa naňho poslednýkrát pozrieť, povedať mu tak veľa vecí. Chcela, aby vedel, že jej posledná spomienka bola o ňom. Nemohla mu ani len napísať krátky list, nemohla mu po niekom odkázať pár slov. O pár hodín sa už možno dozvie, že jeho priateľka je mŕtva.
„Čo sa jej stalo?“
„Nehoda. Bola takmer na mieste mŕtva, nestihli sme ju ani previezť do nemocnice.“
To posledné, čo o nej bude počuť. Žiadna romantická rozlúčka, z jej strany. Žiadny bozk. Žiadne dlhé držanie sa za ruky, kým ich dotyk neochabne. Len prosté: „Vaša priateľka dnes večer zomrela, zrazilo ju auto.“
Ale čo ak nezomrie? Čo ak nemá žiadne vážne poranenia (odhliadnuc od toho, že sa nemôže ani pohnúť)? Možno niekto už teraz volá sanitku, odvezú ju do nemocnice a ona to prežije. A o pár dní bude Filipovi rozprávať o poslednom privilégiu a o strachu, že ho už nikdy neuvidí.
No to by tu niekto musel byť. Niekto, kto by zavolal pomoc. Je pri nej niekto? Má pocit, že je úplne sama. Iba ona a prekrásne jasná nočná obloha. A možno tam nie je ani tá obloha, možno to je len výplod jej fantázie. Jej realita sa postupne uzatvára. Čo ak už zomrela a teraz sa nachádza niekde v predsieni toho, čo prichádza po živote? A možno je okolo nej veľa ľudí. Keby sa mohla otočiť, videla by ich zdesené tváre a trasúce sa ruky, ktoré vyťahujú mobily a volajú 112.
Nie, nie je tam nikto. Nie je tam ani ten vodič, ktorý ju priklincoval na odpornú cestu, na ktorej teraz zomrie. Je čas odovzdať sa osudu.
Spomenula si na svoje hodinky. Mala ich na krku aj v ten večer. Ale tento raz boli celé od krvi a určite sa na nich objavili aj nejaké nové škrabance. Zadržala dych, či ich bude počuť tykať. Jasné, že nie. Určite sa pokazili. No aj tak sa po chvíli z ticha vynoril veľmi slabý zvuk. Zvuk pre ňu tak známy a nostalgický, že sa jej roztopilo celé vnútro a mala chuť plakať. Mala pocit, že tykot je čím ďalej tým hlasnejší. Postupne odpočítaval jej posledné nádychy a výdychy. Už nepočula nič iné. Vedela, že za chvíľu už bude koniec. Snažila sa s tým vyrovnať. Upokojiť si myšlienky a odovzdať sa tomu.
„Čoskoro sa uvidíme,“ zašepkala si sama pre seba, niekde do hĺbok svojej mysle. A ďalej počúvala ako hodiny tykajú...

Kým nestíchli.