Basnicky.sk

Kovovým leskom boli označené hroby tých, čo tu našli poznanie. Mŕtvolný pach sa plazil pri zemi ako had, striehnuci na pohyb svojej koristi. človek-Adam sa bál zložiť čo i len nohu na tú zem. No dostal možnosť poznania spoznania, to miesto, kde Boh plače nad ľudskými osudmi. To miesto pripomínalo púšť osadenú mosadznými kvetmi s kryštáľovým stromom uprestred ťažko dosadajúcich žltých mrakov. Strom bol kryštáľovo biely a čistý, a predsa z neho vychádzalo všetko to zlo plaziace sa popri zemi. No ľudské JA, to človečie/zvieracie, ťahalo sa k nemu. V mäkkosti hriechov noriac nohy do blata, a približujúc sa k tomu kúzelnému stromu, lepilo sa na nohy, oťažievalo, a znemožňovalo pohyb vpred. Človek-Adam zhrozený teplým a lepkavým blatom, zastanúc strnul strachom a jeho myšlienky bijúc a púšťajúc siete poletovali okolo.
čo je viac? Túžba po poznaní, alebo náročnosť cesty za ním? Je silnejšia túžba, vášeň, alebo strach?
Len čnejúce skaly, nosiac spomienky na odvážnych, nepoznaných, rezali človečie JA, a bytostne strácali sa v mlhavých zelených výdychoch. Z hlúčiku pary, vystúpiac Fantasta, a podávajúc človeku-Adamovi pár lesklo modrých periel, s úškrnom na tmavofialových perách, čakal na správnu chvíľu. Po pár okamžikoch, vynoriac sa jeho kôň s namodralou srsťou, dýchnuc na perly, a tie meniac farby z purpurovej na zelenú a potom červenú a naspäť, pomaly pohol teraz už jasne oranžovými perami " Uvidiac dvere vojdeš a nájdeš prázdno. Čo bude motorom tvojej odvahy ? Hltajúc vôňu prišiel si až sem, a nenašiel si nič, len túžbu po poznaní. A ustráchane krčiac svoju dušu pokračuješ noriac svoje nohy v blate, za sklamaním a neopýtajúc sa predošlých, veríš tej jednej - Eve, strácajúc sa viac v čiernych krídlach borovíc" opäť vystrúc ruku s perlami, človek-Adam, vystrašený slovami vychádzajúce ako nože z jasno oranžových pier, otočiac sa, chcel sa vrátiť späť. Pár periel šklbnutím dopadlo do pary, a trhaný smiech strácajúc sa v diaľke nútil otočiť sa. Človek-Adam, vykonajúc túžbu svojej duše a odpierajúc slová fantastu,zbadal stáť tam stĺp, z bielym prebleskujúcim kvetom. Človek-Adam posmelený, krútiac hlavou vykročil a napichnúc sa na ostrý tŕň kvetu, uprel posledný pohľad na kryštáľový strom. Cez čiernu oblohu, prederúc sa lúče slnka, tá hnusná odporná modlitba túžby pariac sa ako horúca polievka, vyprchala, a strom zmiznúc aj s hrobmi, premenilo sa všetko na živú lúku. Človek -Adam zvesiac hlavu, vypustil z rúk perly - odumreté zrenice. Aká márna bola jeho túžba !