Basnicky.sk

Prebrodil som zákopy čo zjazvili polia
všednú tvár krajiny zanechávam plačúc
jej belasé krivky škrekom len vrany zdobia
a každý nádych vráža mi prudko do pľúc


Hľadím z diaľky jej útle boky pohľadom
no necítim už teplo jej hrejivého dychu
stal som sa vyhnancom a to ma dohnalo
odísť a skúsiť zabudnúť na jej príchuť


Našiel som si inú džungľu betónovú
v ktorej nešťastne som zalial svoje city
tak zatvrdli a čas do mňa vytesal zlobu
tou dobou sme boli všetci riadne spití


Po chvíli sa človek prestane sám seba pýtať
čo bolo včera a čo zajtra prinesie ďaľší úsvit
nedúfa, nesníva, myslí, že on nieje ten prípad
spomienky topí vo fľaškách a sám sa dusí


A ja ako z čierneho mramoru socha koňa
zočil som na šachovom poli stáť bielu pani
dorazil ma alkohol či jej sublimovaná vôňa
neviem, no v noci opäť trpím zlými snami


Túžim uzrieť ešte smutných vŕb tvár holú
pozdraviť sa šedým kútom a temným miestam
túžim po každom kroku čo prešli sme spolu
chcem ťa už mať navždy a nie len sem-tam


Vzdávam sa pre teba moja biela pani svojho štítu
priviň ma nežne a sladko na svoju belasú hruď
utop ma v hĺbke svojich vôd, len pekne v tichu
vzdávam sa, šach-mat, nemám sa kam ďalej hnúť...