Basnicky.sk

Bola som zamilovaná. Kedysi dávno. Viem, že to nie je nič neobvyklé, ani len v tomto nie som originálna. No bol tu jeden problém. Ten chalan miloval inú. Áno, klasika. V normálnom prípade by som sarkasticky vyhlásila: „Nebudem brániť vašej láske,“, zjedla tak pol kila čokolády a začala pozerať ďalší seriál (aby som navždy mohla ostať v pohodlí mojej izby a už nikdy sa nemusieť rozprávať s ľuďmi). Ale toto bolo iné, vážne! Nemohla som ho len tak nechať, s ňou. Pretože ona mu ubližovala. Zo začiatku to nebolo vidieť, ale časom áno. Nezniesla som pohľad na to, ako ho to dievča postupne ničí. Rozhodla som sa mu pomôcť. Nesnažila som sa mu ukázať, aký krásny je svet bez nej, ale aký úžasný svet môžeme mať spolu my dvaja. Pomaly sme si stavali svoju vlastnú realitu, upravovali vesmír. Zapáčilo sa mu to. A pritom to bolo všetko také neškodné.
Boli sme stále spolu. Obaja sme umelci, obaja nemáme radi ľudí. Ich pohľady, veci, ktoré o nás hovoria za naším chrbtom, ktoré si o nás myslia, ale nikdy by ich nedokázali vysloviť pred nami. Žili sme v noci, deň pre nás neexistoval. Keď bolo svetlo, okná boli u nás pozaťahované. Boli sme v tom byte tak zabednení, že našu realitu neohrozil ani jediný lúč slnka. Žili sme v nádhernom sne a nemienili sme sa z neho prebudiť.
Na svetlo sme chodili len tesne pred západom slnka, na jednu lúku neďaleko nášho bytu. Zvalili sme sa na trávu a kreslili prírodu, západy slnka. Navzájom sme sa na svoje kresby nedívali, nechceli sme sa súdiť. Tie zápisníky bolo asi posledné, čo sme spolu nezdieľali. V tom som mala šťastie, lebo v tom mojom po každých dvoch pohľadoch na oblohu, alebo lesných zvieratách zase raz nasledoval náčrt jeho tváre, rúk, očí... A to bolo zakázané, prišli sme predsa kresliť prírodu. Na tú sa doma dívať nemôžem. „Keď som mala teba, príroda mi bola úplne ukradnutá.“
Netuším, ako dlho sme boli spolu. To, čo sme mali sa nedalo merať v hodinách, týždňoch, ani mesiacoch. Čas tam bol, ale bez významu. Naše spolunažívanie sa však dá zmerať knihami. Prečítali sme ich asi milión. Niekedy sme čítali naraz spolu, niekedy každý osobitne a podelili sme sa len o zaujímavé pasáže.
Dokázali sme byť hodiny ticho, ale radšej sme sa rozprávali. Hovorili sme o smrti, láske, rodine a svete. Vyslovili sme každé slovo, ktoré malo byť vyslovené. A ja som si tým bola istá. Bola som si istá, že na ňu už zabudol. V tom presvedčení som žila niekoľko ďalších kníh a obrazov. Ale ako sa hovorí, staré lásky ležia hlboko. Ona v ňom ležala celú tú dobu, čo sa stretával so mnou.
Stretli sa. Síce sa mi snažil vyhýbať, aby som to na ňom nespoznala, ale akoby nevedel, že ho poznám lepšie ako seba. Vykričala som mu tú najmenej originálnu frázu, akú som len mohla v tejto situácii povedať: „buď ona, alebo ja!“. Snažil sa mi nahovoriť, ako veľmi ma miluje, ale neverila som mu ani jediné slovo. Nedokážem s ním byť ak ju ešte stále potrebuje. Povedala som mu, že sa oňho nebudem s nikým deliť, nebudem sa dívať ako sa kúsok po kúsku zabíja. Ak s ňou chce byť, nech odíde. „Keď sa na mňa budeš chcieť ešte čo i len pozrieť, jedine ak na ňu zabudneš.“
A tak sa to skončilo. Zažila som najhoršiu noc v mojom živote, zavretá v kúpeľni. Nechcela som sa naňho dívať, ako sa rozhoduje medzi nami dvoma. Celú dobu som však dúfala, že príde za mnou a odprisahá mi, že s tým svinstvom už je koniec.
Ráno som vyšla z kúpeľne v hroznom stave. Spáchala som tam vraždu. Celú noc som zabíjala tú iskričku nádeje, ktorá mi nahovárala, že na mňa niekde v byte čaká. Nakoniec ju umlčal list, ktorý mi nechal. O tom, že ma miluje, ale miluje na tomto svete ešte jednu vec. Písal, že sa možno zmení. Možno s tým prestane. Ale teraz nie, teraz na to nemá dosť sily. Dúfa, že sa znovu uvidíme.
Toto ma až tak nedostalo. Vlastne niečo takéto som celú noc v kúpeľni očakávala. Dostalo ma niečo iné. Keď som sa len tak bezmyšlienkovite prehrabávala bytom, našla som jeho zápisník. Zápisní k z našich denných výletov. Nebol tam ani jediný obrázok prírody. Mohla som v ňom vidieť desiatky kresieb jedného dievčaťa. Celkom pekného, veľmi lichotivo prikrášleného na každom obrázku. Bola som to ja. Bola som to ja ešte pred pár hodinami. Ale teraz už nie, to dievča je pre mňa cudzie.
Pobalila som si svoje veci. Naše obrazy a knihy som rozpredala, porozdávala. Bolo mi to jedno, potrebovala som sa všetkého zbaviť. Odišla som do neďalekého mesta, snažila som sa tváriť že posledné mesiace (týždne, roky?) sa vôbec nestali. Dievča v tom zápisníku nikdy neexistovalo.
No aj tak dúfam, že silu, aby s tým skončil nájde. Och, tak veľmi mi chýba.

Martina zavrela zápisník a rozmýšľala, čo ide ďalej robiť. Nie teraz, ale so svojim životom. Áno, kedysi bola zamilovaná. Čo je to teraz ? Láska už nie. Zúfalá potreba. To, že spísala ich príbeh na papier jej vôbec nepomohlo. Má ho vyhľadať? Nebolo by to ťažké. Ale bojí sa toho, čo by našla. Možno len zomierajúcu trosku, zháňajúcu viac a viac svojej najväčšej lásky. Pretože on v realitu neverí, chce žiť niekde mimo tohto sveta, v kúte svojej mysle.
Samozrejme, nevedela, že Danny je už vyše roka mŕtvy. Zomrel na predávkovanie pár mesiacov po tom ako sa naposledy videli.