Najskôr vidíš púčiky,
ako malé prísľuby života,
ešte ohrozené chladom.
Ale to už slnko naplnilo priestor -
zlatom.
Dážď padajúci nahor.
Malé výbuchy zmrazené v korunách stromov.
A keď sa skloníš,
drzé zelené škvrnky.
Všade.
Vo veľkom pláne,
v tisícoch malých bitiek,
zabrala celé územie.
Víťazí.
Zvončeky ticho zvonia,
malé nehybné fontánky
farby a života.
Hore tiež.
Listy rozvinuté ako plachty
brzdia slnečný vietor,
sklonené k nebu.
Mávajú.
Ďalej sa už nevydržíš pozerať.
A predsa i tento obraz vzkriesenia
občas ťahá k zemi.
Len duša vidí viac.
On žije.
Dátum vloženia 27. 7. 2012 21:29jendrisko
Niečo o jari
Básnička je vložená v kategórii Vyznania
Počet zobrazení básne 3793
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti