Basnicky.sk

Lavička v parku šepká
o tom čoho je svedkom
že na nej sladké stretká
tých zhodných vo všetkom

celé príbehy si pamätá
počúva stovky ich slov
cíti že sedí zase tá
čo pre neho je iskrou

ktorá k životu nabudí
taká lavičková extáza
kto by otáčal sa na ľudí
keď bozkom prezrádza

koho v srdci denne má
o kom píše svoje romány
že prečo iný sen nemá
len ten kde počuť soprány

vtákov v tamtých stromoch
keď lavička sa odľahčí
piesne znejú za nich oboch
do zajtra to isto postačí

veď znova budú počuť slová
od jediného čo neklebetí
ale po pár vetách schová
k sebe tú zatiaľ bez detí

možno by tiež stvoril iné
než len to že sa dotýka
možno splynutie nepovinné
skončilo by plačom z kočíka

lavička ich pevne spojila
raz na nej obaja zomrú
ľútosť že cesta sa zdvojila
necítia keď na seba sa pozrú