Basnicky.sk

Mala nutkanie mu to povedať. No napriek tomu sa v nej nachádzalo niečo, čo jej v tom bránilo.
,,V poslednej dobe dosť zle spávam. Mám nočné mory," odhodlala sa nakoniec.
,,Vážne? Dookola ten istý sen? Ako to býva vo filmoch?"
,,Nie, nie. Je to skôr akoby príbeh. Jeden sen nadväzuje na druhý."
,,A o čo v tých snoch ide?"
,,Je to, akoby som v nich žila nejaký úplne iný život." Hrôzostrašný život.
,,Som tam aj ja?"
,,Už nie. Ale bol si. Teraz si mŕtvy."
,,Au, takže ty ma vo svojich snoch zabíjaš?" zasmial sa a pohladil ju po lesklých čiernych vlasoch.
,,Tuším si mal autonehodu, alebo niečo také. A mne odvtedy trochu hrablo. Veľa si z tých snov nepamätám." striasla sa a ignorovala jeho pokus o vtip.
„Prečo si mi to nepovedala skôr?“ spýtal sa zranene.
„Ani neviem.“ Dobre vedela. Nechcela mu to hovoriť. Z nejakého dôvodu nechcela, aby to vedel.
,,Neboj sa. Skús si pospať teraz. Keď budem pri tebe ja, určite bude všetko v poriadku."
Položila si hlavu na jeho rameno a snažila sa samú seba presvedčiť, že Jakub má pravdu.

Sedela za stolom a oproti nej bolo dievča. Malo čierne, spľasnuté vlasy, bielu pleť a pod očami tmavé kruhy. Pozeralo sa na Anu zvláštne prázdnym pohľadom. Jej tvár bola orámovaná drahým ozdobným rámom.
,,Zlatko, ak zase nič nezješ, prisahám, že ťa hneď teraz zaveziem k lekárovi," povedala žena stojaca obďaleč, mama Any sediacej pri stole, aj Any v zrkadle.
,,Nie som hladná," zamrmlalo dievča a vstalo od stola.
Zavrela sa v izbe so zatiahnutými žalúziami, schúlila sa na posteli do klbka a pozerala sa na stenu pred ňou. Kedysi tam mala veselé tapety s kvetinovým vzorom. Pred niekoľkými týždňami ich však v záchvate zúfalstva strhla. Tie kvety jej pripomínali jednu lúku. Lúku, ktorá toho so sebou niesla príliš veľa na to, aby si ju pustila do hlavy. (Ležali v tráve pod zámienkou, že študujú biológiu na okolitom rastlinstve... Samozrejme, na druhý deň dostala z testu za štyri. To viedlo k týždňovému domácemu väzeniu a nekonečným rečiam o tom, aký na ňu má Jakub zlý vplyv. Tak, či tak, stálo jej to zato).
Presne toto bolo na tom celom najhoršie. Nejaká vec, alebo obyčajná myšlienka, ktorá jej preletí mysľou. Jeden malý detail, ktorý dokáže spustiť žeravú lavínu spomienok, veselých obrazov, zaujímavých, aj obyčajných rozhovorov, ktoré jej jednoducho utkveli v pamäti...
Pevne zavrela oči a snažila sa zmiznúť. Dostať sa na nejaké pokojné tiché miesto, kde ju viac nebudú prenasledovať tieto tiene. Veselé spomienky z minulosti a mŕtve prízraky jej blízkej budúcnosti.

,,Mám o teba obavy," priznal, ,,nechcem, aby si sa trápila. Tie nočné mory musia skončiť."
,,Neboj sa, som v pohode," klamala.
,,Rozmýšľal som na tým. Viem, čo by pomohlo," na chvíľu sa odmlčal, ,,keď si v tých snoch, vieš ovládať to, čo robíš?"
Zamyslela sa.
,,Myslím, že občas precitnem. Niekedy si aj plne uvedomujem, že to je iba sen. Ale tým horšie to je. Stojí ma veľa úsilia, aby som sa z tadiaľ zase dostala."
,,Dobre. Ak budeš môcť svojvoľne niečo urobiť, mala by si..."
,,Čo?" spýtala sa dychtivo.
,,Nehovorí sa mi to dobre, ale mala by si sa zabiť."
,,Aha," povedala prekvapene, „nepáčilo sa ti, že ťa v snoch zabíjam, tak sa mám zabiť aj ja sama?“ nadvihla obočie.
,,Je mi jasné, že predstava smrti sa ti veľmi nepozdáva."
,,Ani trochu," priznala slabým hlasom.
,,Pozri sa na to z logického hľadiska. Ja som v tvojom sne mŕtvy. Aj ty by si mala byť," hovoril, ale ona ho dobre nepočula. Jeho hlas znel nejako vzdialene.
„Nespoznávam ťa,“ zamrmlala a pokrútila hlavou, „nikdy by som neverila, že práve ty ma budeš nahovárať na samovraždu.“
„Prosím ťa! Neber to tak vážne. Je to len obyčajný sen a ja som ti chcel pomôcť, aby si sa netrápila. Ale ako myslíš.“

Už dlho sa nachádzala v neopísateľnom stave. Ako keby sa jej v hlave premiešali všetky obrazy, ktoré jej kedy prešli mysľou. Myšlienky sa miešali s prehovorom, predstavy s ozajstnými spomienkami, sny so skutočnosťou. Budúcnosť sa k nej blížila neznesiteľne pomaly a minulosť od nej utekala čím ďalej, tým rýchlejšie. Škodoradostne jej kývala na cestu. A ona bola niekde medzi tým všetkým. Zaseknutá v konštantnej prítomnosti, ktorá sa však nikdy nemieni zmeniť na budúcnosť.
Prvé týždne sa aj ako tak snažila chodiť do školy. Ale k čomu to viedlo? Akú mala motiváciu učiť sa? Blížil sa polrok a ona prepadala z troch predmetov. Áno, rodičia jej klasicky dali domáce väzenie. Ale ona aj tak nechodila von. A tak ju na odporučenie lekára zo školy na čas zobrali. Na čas, ktorý sa nečakane predĺžil. A tak sa ocitla v tejto prítomnosti. Má také tušenie, že keby naozaj chcela, mohla by sa odtiaľ dostať. Keby hlboko vo vedomí bola presvedčená, že sa chce pohnúť dopredu, dokázala by to. Ale ona sa zúfalo drží svojej minulosti a nemôže ju nechať ísť.
Cíti, že za chvíľu sa z toho zblázni. A tá chvíľu plynie sekundu za sekundou. V jej hlave narástli veľké, drevené presýpacie hodiny a ich padajúce zrniečka predpisovali Anin osud.

„No tak, upokoj sa,“ hovoril jemne a objímal ju.
Nedokázala vysloviť, čo mala na jazyku. Celá sa triasla a vzlykala. S plačom sa už zobudila, znovu mala nočné mory.
„Hovoril som ... musíš predsa... prosím...“
„Čo to hovoríš?“ spýtala sa vydesene a plač ju zrazu prešiel.
„Veď som ti to hovoril... keď budeš znovu spať... nesmieš...“
„Čo to s tebou je?!“ kričala, „vôbec ťa nepočujem!“ bola z toho úplne zúfalá. Videla, že Jakub hýbe ústami a vyslovuje slová, ale počula len útržky viet, nedokázala rozlúštiť, čo sa jej snaží povedať.
Zrazu si uvedomila, že Jakub vyzerá nejako zvláštne. Bol celý bledý, jeho dúhovky takmer úplne stratili farbu a ona vôbec necítila jeho ruky na svojich.
„Čo sa to deje?“ zašepkala a oči sa jej znovu zaplnili slzami.
Príšerne ju rozbolela hlava. Vo vnútri cítila všetku tú nevoľnosť, akú cíti aj vo svojich nočných morách. Ako to, že jej sen prenikol to reality? Veď to predsa nie je možné.
Obzerala sa okolo seba a videla, že niečo je iné. Ich krásna lúka akoby stratila farby. Všetko zoslablo. Akurát zapadlo slnko a ona sa vôbec necítila bezpečne. Vyzeralo to, ako keby jej nočná mora napadla ich skutočnosť. Nemôže to nechať len tak. Musí svoj sen zabiť, nemôže ho nechať zničiť realitu.

Vonku svietilo slnko, ale v celom byte boli poctivo pozaťahované závesy, aby do miestnosti neprenikol ani jediný lúč svetla. Ana sedela na studenej podlahe svojej izby a oči upierala na kartónovú škatuľu. Hypnotizovala ju. Chcela, aby škatuľa spravila sama to, čo uzná za vhodné. Nech sa otvorí, alebo ostane zatvorená.
No škatuľa sa nehýbala. Nevykazovala žiadne známky toho, že by Aniným signálom rozumela. A tak ju jedným rýchlym pohybom otvorila. Oviala ju známa vôňa, ktorú nevedela identifikovať. Vysypala všetky veci na zem a pomaly posúvala pohľad z jednej na druhú. Boli to rôzne staré fotky, papiere, listy, drobné darčeky... No všetky mali niečo spoločné. Všetky súviseli s jej priateľom. Mŕtvym priateľom. Už sú to takmer presne štyri mesiace, čo sa to stalo. Doteraz sa snažila tváriť, že žiadny Jakub nikdy ani neexistoval. Všetky veci, ktoré jej ho pripomínali vyhodila, alebo dala do tejto krabice. Ale dnes by boli jeho narodeniny a ona si chce nejakým spôsobom uctiť jeho pamiatku.
Bola to chyba. Slzy sa jej nezastaviteľne kotúľajú po tvári a vôňa spomienok ju nepríjemne pohlcuje. Každá ich spoločná fotka na ňu kričí, že s ním už nikdy nebude. Hovoria jej nech sa konečne spamätá. Nech sa postaví a ide v živote ďalej. Ale ona aj tak stále uteká na ich tajnú lúku, do tajného sveta.
Jej mama spolu s doktorom tomu hovoria ,,hlboká depresia". Nie, je to oveľa viac. Je to túžba za snom. Za snom, ktorý ju ovláda a pretvára jej realitu.
A zrazu si Ana na niečo spomenula. Niečo, čo sa jej raz snívalo. Alebo sa to naozaj stalo? Nepamätá si. Niečo v jej podvedomí jej našepkávalo, čo má robiť. Ukazovalo jej krásnu, jednoduchú cestu. Spôsob, ako sa prebudiť.
Jej mama o tom nevedela, ale Ana poznala kód na rodinnom trezore. Mohla byť aspoň natoľko predvídavá, aby takéto veci z ich domu odstránila, ale zrejme nemyslela až na takéto katastrofické scenáre.
Ani na chvíľu nezaváhala. Necítila sa nerozhodne. Ako keby ju ovládal niekto iný. Rozhodoval za ňu niekto, kto to má celé dokonalo premyslené. Rýchlymi krokmi sa rútila za všetkým, po čom túžila. Nestihla sa zamyslieť, nestihla sa poobzerať okolo seba.
Tlmený výstrel prerušil ticho na pokojnom predmestí.
Stotinu sekundy pred tým ako sa Ane prevŕtala guľka mozgom a uvoľnila jej chodník z nočnej mory, kým jej odhalila únikový východ, si Ana niečo uvedomila: ,,Spravila som chybu."
Stotinu pred tým si uvedomila, že neuniká zo sna, ale z vlastného života.

Ležala opretá o neho. Stekala po nej krv v hustých prúdoch. Nevedela odkiaľ tečie. Nemala na sebe žiadne rany. Krv sa tam len tak zjavovala.
,,Nebol to sen," zašepkala slabým hláskom, ,,toto je sen."
,,Ja viem."
,,Prečo si mi klamal?"
,,Proste som chcel byť s tebou. A nešlo to, kým si bola živá. Náš sen sa rozpadával. Onedlho by sa celý zrútil a ty by si už nemala žiadne miesto, na ktoré môžeš utekať z reality. Je mi to ľúto."
Chcela mu na to niečo povedať. Chcela vyjadriť svoju bolesť, hnev a sklamanie, ktoré jej spôsobil. Ale nemohla. Cítila, že posledné zrniečko v presýpacích hodinách akurát dopadlo na dno.
Poslednýkrát sa pozrela na ich lúku. Na ich lúku, ktorá sa teraz kúpala v krvi.
Celé okolie stíchlo, svet sa na chvíľu zastavil a zneli posledné tóny smútočnej piesne za Anin sen.
A potom nastalo ticho.