Basnicky.sk

Drahý Dan,
píšem Ti, pretože viem, že nedávno Ti zomrel otec. V jeden krásny slnečný deň.
Hneď, ako si mi to zastretým hlasom oznámil do telefónu, chytila som mobil, peňaženku a nastúpila na prvý vlak, ktorý ma odviezol k Tebe. Privítal si ma bez slov, s obrovským smútkom v očiach. Objala som ťa. Objímali sme sa dlho, držala som Tvoje bremeno nešťastia, brala som na seba Tvoje slzy. Chytila som ich jednu po druhej, až kým sa nerozpadli na prach.
A presne prach bolo to, čo v tebe ostalo, keď ťa opustil najväčší smútok. Bol si prázdna, schátraná schránka, ktorú som držala pokope len ja. Bol si príliš mladý na to, aby Ťa opustil niekto ako tvoj otec. Nezvládal si to a ja som Ti nedokázala dosť pomôcť. Ale aj tak som pri Tebe stála a brala na seba Tvoje utrpenie. Deň i noc som Ťa držala pri živote. A každý večer sme vyšli na kopec za Tvojím domom a spolu sme sa dívali na západ slnka. Prvé dni sme sedeli bez slov. A ako západy ubiehali, začali sme spoločne spomínať. Spomínali sme na zážitky zo strednej, na leto, ktoré sme strávili celé spolu... A po niekoľkých týždňoch si sa zasmial. Len krátko a potichu. Ani by som si to nevšimla, no ten smiech bol tak krásne úprimný. Nepočula som ho už celé veky.
A týmto smiechom sa to začalo. Veľmi pomaly si sa vracal do svojho starého života. Západy slnka už boli veselšie a menej nostalgické, do tváre sa Ti vrátila farba a už som Ťa nemusela neustále držať. Už si nepotreboval nikoho, kto by chytal Tvoje slzy. Už si nepotreboval ani mňa, preto si sa mi začal vzďaľovať. Príliš rýchlo a kruto. Vyvrcholilo to tým, že si ma odkopol ako posledného psa s umelým úsmevom a slovami: ,,Díky za pomoc, veď ja sa ti niekedy ozvem. Peknú cestu!"
A vieš čo? Tá cesta nebola pekná. Pribehla som za Tebou hneď ako si ma potreboval, ani som sa za sebou neobzrela. Ale kto teraz pomôže mne? Kto pozbiera moje slzy? Kto ma bude držať pokope?

Drahý Dan,
píšem Ti, pretože viem, že pred pár dňami Ti zomrela matka. V jeden krásny, slnečný deň.
Dozvedela som sa to náhodou. Najskôr som tomu neverila. Myslela som si, že by si sa mi určite ozval, keby sa Ti niečo takéto stalo. Ale Ty si sa neozval. No ja som nerozmýšľala nad tým, či preto, že ma už nechceš vidieť a nechceš moju útechu. Alebo či preto, že sa hanbíš sám za seba ako si ma naposledy odvrhol. Nie, ja som schytila pár vecí, čo som mala poruke a nasadla som ma vlak. Keď som sa objavila pred Tvojimi dverami, nebol si prekvapený.
A znovu som zo zeme Tvojho domu zbierala všetky Tvoje stratené kúsky, ktoré z Teba jedna po druhej odpadávali. Pracne som ich zdvíhala z podlahy a ukladala práve tam, kde patrili. A Ty si sa na mňa popri tom díval svojimi prázdnymi očami. No v skutočnosti si ma nevidel. Díval si sa do seba, niekde hlboko, kam sa dívať ani neoplatilo, pretože sa tam už nič nenachádzalo.
Trvalo to o niečo viac západov slnka, kým si sa zasmial. No teraz mi ten zvuk už taký krásny neprišiel. Vedela som, že sa znovu uzdravuješ. A že za chvíľu sa zase nájdem na spiatočnej ceste vo vlaku, potláčajúca vzlyky.
A áno. Znovu si sa vyliečil a ja som znovu sedela na starom sedadle verejnej dopravy. Teraz som bola ja tá, ktorá sa rozpadávala. Moje súčiastky boli roztrúsené po celej ceste od Teba až po moju posteľ u mňa doma.
Kto sa teraz postará o mňa? Dan, viem, že Ty sa o mňa postaráš. Postaral by si sa.

Drahý Nikto,
píšem Ti, pretože viem, že Ti zomrel kamarát. V jeden krásny, slnečný deň.
Viem, že sa mi zmenil rukopis. Spoznávaš ma ešte? Áno, to som ja. Tvoja stará dobrá priateľka. Pýtam sa, lebo ja Ťa už rozhodne nespoznávam. Už pre mňa nie si ten Dan. Ten skvelý kamarát, láska môjho života, ten, pri ktorom som vždy stála za akýchkoľvek okolností. Nie, nezaslúžiš si ani svoje vlastné meno.
No aj tak. Keď si mi v maily napísal o tom, čo sa stalo, bežala som na vlak. Staré vlakové sedačky aj rušňovodič ma pozdravili ako starú priateľku, veď sme už mali tú česť sa stretnúť.
A tak sme boli znovu spolu. Celé to prebiehalo tak ako vždy. Až na to, že sme boli obaja oveľa starší. Ubehlo už niekoľko rokov od nášho posledného stretnutia. A nie, za tie roky si sa mi neozval. Vieš, stačila by mi aj jedna blbá esemeska o tom ako sa máš, prípadne záujem na tom ako sa mám ja. Prisahala som, že do Tvojho domu už nevstúpim, ale hneď ako si sa ozval, ja som bola tu, pred Tvojimi dverami.
Vyzerá to ako keby ťa všetci opúšťali. Počas posledných rokov si stratil veľa blízkych. Ale čo ja? Strácam Ťa niekoľkokrát za sebou, stále a stále dookola. A ty? Stratíš ma Ty niekedy? Ja som pri Tebe vždy keď ma potrebuješ. Stačí kývnuť hlavou a máš všetko, čo chceš.
Trvalo to osem západov slnka, kým si ma neposlal zase domov, tam, odkiaľ som prišla.

Drahý Nikto, píšem Ti, lebo viem, že nedávno si zomrel. V jeden studený, daždivý deň.
Tento krát som už neprišla pred Tvoje dvere. Neprišla som Ti sama ponúkať svoju pomoc. Pretože pre mňa si mŕtvy. Najskôr si v mojich očiach stratil svoje meno, teraz si sa stratil celý. Viem, že kebyže Ťa uvidím, zase s takým smútkom v tvári, hneď´ by som zmenila názor. Hneď by si pre mňa ožil. Ale zatiaľ si v rakve, pochovaný na nejakej rozprávkovej lúke, tam, kde pochovávajú takých ako si Ty. No zatiaľ si tam sám. Zatiaľ si jediný svojho druhu.
Chcela by som vedieť, čo s tebou teraz je. Jasné, v mojej pochovanej verzii Teba sa Ti teraz zrejme rozkladá bunkové tkanivo, ale v reálnej verzii. Čo teraz robíš? Žiješ s niekým? Ak áno, chcela by som vidieť to dievča, ktoré bolo pre Teba dosť dobré. Pretože ja som Ti dala všetko. Ale pre Teba to nikdy nebolo dosť. Nikdy Ti to nestačilo. Musím sa ťa spýtať- naozaj sa Ti žije lepšie samému? Vážne? Tak veľa šťastia v Tvojom osamelom živote, Dan.
Veľmi rada by som Ti napísala, že Ti nič nevyčítam. Ale chcem byť úprimná. Vyčítam Ti všetko. Bodaj by som Ťa nikdy nestretla, nikdy by som sa nezamilovala do Tvojich smutných očí. Možno by som teraz nestarla s hnevom a so zúfalými myšlienkami na Teba.
No akokoľvek veľmi si pre mňa mŕtvy, ja na Teba nezabudnem, až kým slnko nezapadne za Tvojím hrobom.

Tvoja priateľka, Catherine.