Basnicky.sk

Život trvá príliš krátko a my si ho nevieme vážiť,nevieme si vážiť to čo máme teraz tu,myslíme si,že musíme žiť,lebo to niekto povedal,hoc my niektorý nemáme chuť žiť,napriek tomu musíme,či už je to kôli kamarátom,či kôli rodine,ale musíme.Zdá sa nám že sme nepotrebný,nevieme čo tu na tomto svete vlastne hľadáme,myslíme si že sme sa tu ocitli omylom,čakáme na smrť niekde zavretý,niekde na opustenom mieste,kde už nik nechodí,tá tma a to ticho nás núti premýšľať nad všetkým čo sme prežili,napádajú nás myšlienky,ktoré nevieme zastaviť,je to silný prúd myšlenok,ktorý sa nedá pretrhnúť a my to chceme za každú cenu.V hlave nám treští a nevieme sa zbaviť tých dotieravých scén,ktoré sa odohrali v našom živote,máme plnú hlavu,cítime že nám každú chvíľu praskne,no nejde to zastaviť,zdá sa nám,že už príde koniec,ten koniec na ktorý tak úpenlivo a neskutočne dlho čakáme,srdce sa nám rozbúši a túžobne čakáme na dotyk smrti,čakáme kedy nás zahalí do čierneho rúcha,v ktorom sa končí život,čakáme kedy nás pohladí a my okúsime to zakázane ovocie.Ten túžobný pohľad do neznama nás núti dotknúť sa smrti a pozrieť sa jej priamo do tváre.Vystierame ruky,plný očakávania vstávame z chladnej zeme a stále len čakáme,nevieme sa dočkať toho oslobodenia,čakáme na blahobyt v duši,ktorý nám poskytne jedine smrť.V tej chvíli nemyslíme na nič iné,len na koniec.Čakáme tak úpenlivo,nevieme sa dočkať,no stále sa nič nedeje,akoby nás niečo držalo,napriek tomu,že tu už nechcme byť,napriek tomu,že sme stratili nádej v život,napriek našej túžbe a odhodlanosti pozrieť sa smrti priamo do očí nás tu niečo drží.Ten prúd myšlienok akoby zmyzol a my sme opäť taký osamely,taký odtrhnutý od sveta.A tak skladáme ruky a opäť si sadáme na chladnú zem.Srdce sa ukľudňuje a my sme tak vyčerpaný.Odrazu sme taký osamelí ako ešte nikdy,už aj myšlienky nás opustili a my sme si znova uvedomili,aký sme bezcenný a ako nás nechce ani život ani smrť,sme uprostred a nevieme čo ďlej.Všetci a všetko nás opustilo,sme nič...