Basnicky.sk

II. kapitola

Akokoľvek som sa snažila ovládať, vybuchla som.
„To bolo naposledy, počuješ?!“
„Nestaraj sa!“ odvrkla Lea arogantne.
Od úžasu mi skoro vypadli oči. „Čo si to dovoľuješ?! Láskavo ma neštvi! Už zasa si nespala doma! Včera som ti to tolerovala, lebo si bola so svojím starším bratom. Ale dnes nie! Zaručene si bola s tým feťákom a jeho bandou! Stačilo! Nie som síce tvoja matka, ale...“
„Tak sa na ňu nehraj!“ vyštekla Lea a prebodla ma pohľadom. A to doslova.
V tej chvíli akoby mi rozťala srdce... Moja vlastná...
Prudko sa zvrtla a zmizla na poschodí.
Ja som tam stála a plakala. Slzy sa mi valili z očí ako voda do Titanicu, a rozpadala som sa na kusy.
Oprela som sa o kuchynskú linku a naďalej vzlykala, keď som na chrbte pocítila pohladenie. Láskavé. A nežné.
„Netráp sa pre ňu,“ šepol Denis. „Má pätnásť, je to typická rebelka. Možno sa správa ako bezcitná mrcha, no má ťa rada.“
„Pozrela som mu do očí. „Neznáša ma.“
„Sestrička, nemôžeš si to tak brať.“
„A dá sa to?“
Mlčal.
„Vraj sa nemám hrať na našu mamu. Povedz mi – to som vás mala pred dvanástimi rokmi nechať napospas osudu? Mala som vari dovoliť, aby vás strčili do domova? Hej, mohla som. Vtedy som už mala osemnásť, nič mi nebránilo zapísať sa na univerzitu, vyštudovať medicínu a založiť si rodinu.“
„Neurobila si to.“
„Pretože ste moji súrodenci a vždy ste nimi boli.“
„Viem, že kvôli nám dvom si obetovala svoj život. A Lea to vie tiež. Obaja si to vážime. Bez teba by sa z nás dvoch po smrti rodičov stali siroty.“
Bola to pravda. Boli by z nich úplné siroty. Opustené, nič neznamenajúce. A ja som tomu zabránila. Nešla som na univerzitu, vzdala som sa svojich snov, a len vďaka peniazom po rodičoch a svojmu hereckému talentu som nám vydláždila budúcnosť.
Na deň, kedy zomreli, si doteraz živo pamätám. Akoby sa to stalo len dnes ráno. V to dopoludnie som mala poslednú maturitnú skúšku. Biológia bola náročná sama o sebe; v ten deň však omnoho viac. Triasla som sa ako japonská pevnina, a dokázala som myslieť len na Michala. Aj on teraz kdesi stojí a trasie sa pred komisiou – ale v úplne inom meste. Ďaleko odo mňa. Odišiel a nevráti sa. Nikdy.
Zvládla som to na dvojku. Od radosti som takmer komisiu vybozkávala. Eufória vo mne vyskočila do astronomických výšok.
A potom spadla do priepasti pekelnej.
„Je nám to ľúto,“ povedali s predstieranou ľútosťou dvaja uniformovaní zelenáči.
Stála som pred nimi sťaby kameň, neschopná vydať zo seba hlások. Až potom som prehovorila. „To... to nie... to nie je m-možné... Musí to byť o-omyl... Áno, m-musí to byť omyl.“
„Lietadlo narazilo do skaly, zrútilo sa, vybuchlo a zhorelo. Technici už našli telá. Nikto neprežil.“
„Chcem tam ísť. Ch-chcem to vidieť. Musím.“
„Ste si istá, slečna?“
V mojich očiach bolo niečo, čo ich presvedčilo. „Prosím.“
Všade vo vzduchu sa vznášal popol. Lúka bola posiata obhorenými kusmi tvrdého plechu. Tu i tam sa váľal kus sedadla či úlomok z nejakého prístroja. A o kúsok ďalej čierne plastové vrecia.
Zovrelo mi srdce.
Pamätám si len, ako ma obostrela temnota...