Basnicky.sk

Už je to chvíľa, krátka aj dlhá,
zároveň nemenná, pevná, nežiaduca
Práve tá, ktorej som večný sluha,
tá chytila ma do pasce za horúca

Prešiel som cez komín ako biely dym
Ja, alebo môj tieň z obrazu slávneho?
Nuž, bolo to tak, ja sám a ona s ním,
aj so zatratením básnika dávneho

Kedysi vedela páliť čisté listy,
keď slová strácali sa v mysli
Možno zrodil sa v nej klam ľudskej závisti,
keď úsmevy po mužoch skysli

Zvykla to byť šarmantná žena,
lebo nechala ma čakať v sebe samom
Bola pre ľudí živých, pre nás,
ale dnes je už neskoro, stala sa dámou

Nie tou v nablýskanom koči
Len centimeter z nebozku delil ju od toho
Ten muž, čo do nej raz vkročí,
šťastím zhorí, že súpera-soka nemá koho

Ona len jednu vežu zvykne stavať,
tú, s ktorou aj tiahne do útoku
Aby padla, keď už viac nevie dávať
záruky a odvahu do kroku

Je to celý šach symbolov a románov
Jej život, jej hra v mojom podvedomí
A čo sa to stalo s tou nebeskou bránou?
Vysychá ako starec na priedomí

Keď som starec, nemám nárok na tú bránu
No som skrytý v nej, som všetkým možným
A zanechať ruky, oči, čo ma klamú,
zdá sa mi márnivým, až bezbožným