Už je to chvíľa, krátka aj dlhá,
zároveň nemenná, pevná, nežiaduca
Práve tá, ktorej som večný sluha,
tá chytila ma do pasce za horúca
Prešiel som cez komín ako biely dym
Ja, alebo môj tieň z obrazu slávneho?
Nuž, bolo to tak, ja sám a ona s ním,
aj so zatratením básnika dávneho
Kedysi vedela páliť čisté listy,
keď slová strácali sa v mysli
Možno zrodil sa v nej klam ľudskej závisti,
keď úsmevy po mužoch skysli
Zvykla to byť šarmantná žena,
lebo nechala ma čakať v sebe samom
Bola pre ľudí živých, pre nás,
ale dnes je už neskoro, stala sa dámou
Nie tou v nablýskanom koči
Len centimeter z nebozku delil ju od toho
Ten muž, čo do nej raz vkročí,
šťastím zhorí, že súpera-soka nemá koho
Ona len jednu vežu zvykne stavať,
tú, s ktorou aj tiahne do útoku
Aby padla, keď už viac nevie dávať
záruky a odvahu do kroku
Je to celý šach symbolov a románov
Jej život, jej hra v mojom podvedomí
A čo sa to stalo s tou nebeskou bránou?
Vysychá ako starec na priedomí
Keď som starec, nemám nárok na tú bránu
No som skrytý v nej, som všetkým možným
A zanechať ruky, oči, čo ma klamú,
zdá sa mi márnivým, až bezbožným
Dátum vloženia 12. 2. 2012 21:34Davidés
Symbol - román
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1698
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- Mrakoplaš
našiel som tam aj vcelku fajn momenty, ale stále mám pocit, že je to až príliš podriadené forme a niktoré pasáže sa to ani nesnažili skrývať
13. 2. 2012 07:37