Basnicky.sk

V ľudskosti osídiel plamennej duše,
kde láska prebýva, srdce sa viaže
tam niekde hlboko
sťa v studni bezodnej,
tam sa mi ukryla tá moja beznádej...
Bez lásky uvadám jak lístie na stromoch,
keď jeseň prichádza každučký jeden rok...
Kam sa mi podela,
kde teraz sídli?
Vari som oslepla v jedinej chvíli?
Ó Anjel perutí priviň ma k sebe
ukáž mi správny smer
kde láska kvitne.
V sebe jej toľko mám,
že neviem, čo s ňou...
Ale je väznená len v hĺbke snov.
Túžim po dotykoch jemností lupeňov
po perách zvlažených tou rosou nádhernou...
Po ohni plamennom, plného vášne,
po šelme divokej, čo vo mne drieme.
Za bránou rozkoše,
ktorá v nás prebýva
v tých kvapkách života,
tá riava zlatistá
hľadá si cestičku za svetlom na povrch,
snáď ešte pocítim to teplo tvojich rúk...