Basnicky.sk

Oči sa mi zatvárali, celé toto ma neskutočne uspávalo. No vždy mi to bolo také blbé spať vo vlaku. Stále mám pocit, že sa na mňa niekto díva. Tak som sa snažila prísť na to, ako spať s otvorenými očami. Myslím, že som blízko.
Povzdychla som si a pohľad uprela pred seba. Sedelo tam dievča, približne v mojom veku, možno staršie. Malo gaštanové vlasy s veľkými vlnami a rovnou hustou ofinou, veľké modré oči a ružové pery s jemným úsmevom. Nechcela som ju veľmi očumovať, ale nemohla som od nej odtrhnúť zrak. Bola strašne krásna a hlavne zaujímavá. Tak milo zasnená a veselá. Hej, aj ja som zasnená. Ale nie práve milo, skôr tak divne, že ľudia nevedia, či som zhulená, alebo spím. A väčšinou mám ten výraz, že mi niekto umrel, alebo niečo podobné. Nie taký veselý, alebo spokojný- hej, to je to slovo- ako ona.
Milujem cestovanie vlakom. Je to také poetické, aj keď za tie roky to už trošku stratilo svoje čaro. Ale hlavne milujem to pozorovanie ľudí a zamýšľanie sa nad nimi. Viem, znie to trochu úchylne, ale nie je v tom nič chorobné. Napríklad toto dievča. Raz som sa na ňu pozrela a už zomieram zvedavosťou. Ako sa volá? Kam ide? A hlavne... Prečo je taká šťastná? Mala som sto chutí sa jej to všetko spýtať, ale predsa len, byť ňou tak sa ma trochu bojím. Nikto sa len tak niekomu neprihovára vo vlaku. A to je problém dnešnej doby! Málo komunikácie. Hanblivosť. Och, ako by som sa ja porozprávala s každým, s kým sedím v autobuse. No dobre, zase až tak zhovorčivá nie som. Ale tu ide o ten princíp. Spoznávať sa.
Vlak zastavil a mňa až tak trhlo. Tuším som to zase spravila. Príliš sa zasnívala. Keď som vystúpila, všimla som si, že to dievča sa niekam rozbehlo. No jasné... na stanici ju čakal nejaký chalan. Dobehla k nemu a pobozkala ho. Bola maličká a musela sa postaviť na špičky, aby k nemu dočiahla. On bol vysoký, mal na chalana dosť dlhé vlasy, tak po plecia, kabát a dioptrické okuliare. Chytili sa za ruky a išli do podchodu, ona mierne poskakujúc. Išla som za nimi, lebo som mala rovnakú cestu ako oni. No bolo mi to trochu blbé, cítila som sa, ako keby som ich sledovala. Ale nemohla som si pomôcť, musela som sa na nich dívať. On bol presne ten typ, taký trochu mĺkvejší, múdry, poetický... určite písal básne. Zrejme ich napísal veľa o nej.
A ona... Pripadla mi veselá, zasnená a možno tiež trochu poetická, alebo skôr umelecká duša. Určite maľovala, alebo fotografovala. Boli spolu takí krásni, ako si tak kráčali a potichu sa rozprávali. Potom jej on zdvihol ruku a ona spravila otočku. Prisahám, úplne mi pritom stislo srdce. Razom ma zaplavila vlna smútku, až sa mi zakrútila hlava. Musím si to priznať... Nech si ako akokoľvek nahováram, že som samostatná, neromantická a že sa nechcem viazať a v takomto skorom veku riešiť vzťahy a iné drísty... Aj tak vždy túžim a budem túžiť po jednom. Och, ako ja veľmi túžim byť pre niekoho (dobre, najlepšie pre niekoho opačného pohlavia), jednoducho jediná. Viem, že to znie naozaj dosť divne. Ale keď si predstavím, že by som pre nejakého chalana bola nejako výnimočná, zaujímavá... a jediná, pociťujem mierne závraty, ale také tie príjemné. A viete, čo ma ešte štve? Že všetci chalani v mojom veku, sú také neuveriteľné svine, že nedokážu mať normálny vzťah bez toho, aby každú sekundu mysleli na sex a starší chalani sú ešte väčšie svine, pretože majú príliš vysoké ego, aby trávili čas s mladším dievčaťom. Takže tak. Zrejme zostanem navždy sama a možno sa to moje očumovanie cudzích ľudí stane chorobným, inak to nevidím.
A možno som ja sama, práve na úkor týchto dvoch ľudí predo mnou. Chápete, nemôžu byť všetci dokonalo šťastní. Musí byť aj niekto sám, niekto musí vyvažovať dokonalé šťastie a lásku iných ľudí. Tomu sa hovorí harmónia prírody. Takže keby si ja niekoho nájdem a budem šťastná, možno sa tí dvaja rozídu, alebo niečo také. A to nechcem!
Ach, aspoň, že som našla zmysel mojej samoty, keď už nič. Ale tak, či tak ... nemôžem pred tým zatvárať oči. Veď už aj atómy to pochopili, preto sa spájajú a vytvárajú chemické väzby. Jednoducho dvom je na svete lepšie ako jednému!