Basnicky.sk

Odvial vietor čerešňové kvety.
Či odveje aj moje spomienky?
A domov môj je tak ďaleko!
Ako inak prekonať diaľku odlúčenia než spomienkami?
Do chladnej noci cvrček spokojne cvrliká, v srdci mi znie jeho divá rytmika.
Na city teraz nie je miesto, no domov môj zdá sa mi taký vzdialený.
Vo svite mesiaca sa rieka trblieta a stromy vrhajú tiene.
Pochodujeme nachovým a úzkym pásom, život ako pieseň prežíval som,
ako pieseň zaznej, moja smrť! Cestu mi sprevádza myšlienka na skon.
Koho bude trýzniť moja strata? Nuž pochodujem ďalej.
Pochodujeme s bratmi v blčiacom šarláte blankytu, cieľ je v diaľave.
Avšak na kraji sveta je všetko ďaleko.
Pochodujeme za slobodu, suverénnosť našich krokov dodáva nám odvahu.
Nepriateľov je veľa, ako povedal panovník, „v ich množstve sa počet stráca“.
Strachom poháňaný srnec pred nami trielil ako svetla tieň.
„Je dobré báť sa strachu no nesmie ťa ovládnuť“, ozval sa Francois.
Asi videl moje oči skúšané mrazivým vetrom.
„Neroň slzy tie hmlia ti zrak“, lež nie všetky slzy sú horké, odpovedám mu.
Naše tlmené hovory počuť až do predných radov, kde sa ozýva súhlasné mrmlanie.
Neopatrnosť si ešte môžeme dovoliť, zatiaľ.
Ako postupuje mesiac po oblohe postupujeme i my.
Tábor nepriateľa je na dohľad, tak utáboríme sa.
Bez ohňa hreje nás myšlienka na dobrý boj.
Prichádza ráno, nový deň z ospalej hmoty vstáva.
Kapitán velí, „Vstaň už orosila sa tráva, koniec tmám, sloboda volá“!
A ja dodávam: „Slnko už nepozná strach a vďačne na slzách k nebi sa donesie“.
Formujeme sa do šíku, vyčkávame.
Nepriateľ prekvapený buduje obranu. Počuť výkriky veliteľov, nepriateľ stavia živú
hradbu.
Chmára ako tuš čierna hrozivo sa skláňa. Vietor nám na ohnivých plášťoch hojdá sa.
To šípy robia slncu tieň a k nám svoje hrozivé ostrie klonia.
Šípy narazili iba na pevný štíp a teraz robia ozdobu.
Sebaistota počtom vyvolaná, súper sa vrhá vpred.
Bojový výkrik sa ako šíp vrhá ponad chmáry.
Vo falange postupujeme vpred. Súper nabodáva sa, akoby dobrovoľne na naše kopije.
Istota v povedomí stráca sa im súbežne s počtom mŕtvych.
Pod dupotom našich tvrdých nôh chveje sa zem i odhodlanie nepriateľa.
A na dôvažok ten oheň v našich očiach. Vyrazila proti nám kavaléria.
Preťala zo strany rady statočných a zmorila životy zbabelo.
Šík neoblomne postupuje vpred. Teraz nie je čas zastaviť, nie je čas na city.
Ďalší mŕtvy žalujú osud z nenávisti. Z neba na ich žalobu šuští voda kalná.
Krv tečie z ľudí rev neprestáva. Posledný výpad! Bez strachu, hrniem sa do
boja.
Kedy padnem, neviem, ale padnem. Zbohom, otec, zbohom, mati moja.
Prísaha vyvolaná krvou, nemám právo zastať od únavy. Nemám právo zaostať a mrieť.
Tá, prísaha ma ženie vpred. Bolo ich predo mnou ako hôr a všetci tŕpli že nielen zem,
ale aj obloha sa víri. Pribehol som sťa strelec, z neba deväť sĺnc spadlo. Krúžim:
v blankyte s bohmi dračí voz letel. Útočím: švihali blesky a hromy. Zastal som: z mora
vytrysklo na tisíc svetiel.
Bojisko zatíchlo, chladné nebo sa blýska. Stony stonajúc, stavajú múr ozvien.
Osedlal som bieleho tátoša a hrniem sa domov, na sever.
Cválam do úmoru, bez zastavenia. V pohraničí zapácha more ľudskej krvi, ďaleko od popraviska,
no bez pocitu úľavy.
V tom ticho prerušil sykot, to šíp preťal srdce vzdorovité.
V páde smrteľnom posledný výkrik zaznel, ako zvon.
„Mriem, víťaziac! Kto by sa odvážil nazvať ma mŕtvym ak som bojom žil?“
Niet planých rečí, keď sa kráti dych: ak slová bolia, pravda dýcha z nich.
Chladné telo bozká chladnú zem, a cvrček nespokojne cvrliká.
Zo severu prišiel žrebec bieli, v prázdnom sedle šípy sa mu chveli...