Som vonku, prší a ja tam sama kdesi sedím,
nepočujúc iných sa smiať,
počujem len svoje myšlienky, cítim svoje krvácajúce srdce pomaly umierať.
Nevnímam šum lístia, kroky prechádzajúcich ľudí okolo,
zamyslená hlboko nad svojím životom,
plačem a usínam tam v žiali hlbokom.
Počujem krik, obzriem sa okolo no nikoho na vôkol nevidím,
zrazu sa mi srdce zastaví, a už viem že to moje vnútro kričí, že teba už pri sebe neucítim.
Viem, znie to naivne, sú to len moje úbohé slová tíšiace môj žiaľ,
ale to všetko len pre teba, že som bola hlúpa,
a teraz mi ťa život vzal.
Ale ja som silná,
ja to všetko ustojím,
aj keď už nemôžem i nevládzem,
svoj žiaľ tam kdesi hlboko, naveky do minulosti pochovám...
Dátum vloženia 25. 11. 2011 21:46kesidy fuck
STRATENÁ POÉZIA
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 1714
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- Nepochopeny
Máš pravdu, poézia sa skutočne stratila
26. 11. 2011 08:04