Basnicky.sk

Piatok večer. Ako naschvál som zmeškal posledný autobus.
Nezostávalo mi nič iné , len šliapať peši.
Kráčal som úzkym chodníkom , ktorý lemoval dlhú cestu ktorej
koniec bol v nedohľadne.
Začalo sa zmrákať , spoza lesa som videl ostré modré záblesky.
Kráčal som ďalej chcel som dodržať to čo som sľúbil, cítil som
drobné kvapky dažďa ktoré hneď vysúšal studený vietor.
Rozhodol som sa pokračovať ísť ďalej , čo nevidieť sa spustí
lejak. Dážď stále silnel a silnel a s rýchlosťou môjho kroku naberal na intenzite.Pri každom mihnutí reflektorov áut som na uhľovočiernej ceste pozoroval veľké kvapky vody , ktoré sa trieštili o zem.
Schoval som sa do akejsi improvizovanej zastávky na pol ceste medzi mestami, tam som vytiahol z vrecka mobil , lebo som chcel zavolať taxík. Je dvanásť , už to aj tak nestihnem.
Bolo mi veľmi ľúto , v okamihu ako som myslel na ňu mi prišla
správa s obsahom:,, Čakám ťa , kde si?´´
Dlhú chvíľu som sa jej snažil dovolať a aspoň počuť jej hlas ,
keď som ju nemohol vidieť. Číslo som vytáčal dokola a dokola , no
zakaždým sa mi ozvala odkazová schránka. Znervóznel som .
V tej chvíli ma prestalo zaujímať , či je búrka alebo víchrica.
Šiel som a šiel nevnímal som ani okolie ani čas ktorý plynul dosť
rýchlo. Konečne prestalo pršať a ja som zistil , že stojím na
mieste kde sa s Luciou obvykle stretávame , ale nikde som ju nevidel ,
hoci mi to pripadalo strašne čudné , veď pred pár hodinami mi
písala , že ma tu počká.
Predsa ona by mi to nespravila, neodišla by len tak . Nervozita sa
pomaly menila na zlosť , mal som sto chutí otočiť sa a odísť
naspäť domov , no vo mne neustále kričal akýsi hlas - ,,Nechoď
nikam, niečo nie je v poriadku!´´ Sadol som si na chodník a v
tráve vedľa mňa , ktorú zľahka schovávala hmla do svojho takmer
nepriehľadného závoja som zazrel čosi , čo sa nápadne podobalo na
retiazku s príveskom , ktorú som jej daroval .
V duši mi zavládol strach , bál som sa ako nikdy predtým postavil
som sa a intuitívne som spravil krok vpred. Hmla mi odhalila tajomstvo
ktoré skrývala a ja som uvidel čo by som vidieť v živote vôbec
nechcel. Ležala tam, moja Lucia schúlená v kaluži krvi ,
kľakol som si k nej a pevne ju objal.
Dýchala tak jemne a pomaly , že som začal myslieť na to najhoršie.
Z vrecka na bunde som vytriasol mobil ktorý bol úplne mokrý ,
pokúšal som sa dovolať k záchranke, no mal som smolu mobil sa vypol,
skúšal som ho zapnúť ,ale moje snahy boli márne.
Vzal som ju do náručia a niesol ju do nemocnice , ktorá stála
približne strede mesta, žiadne auto nám nebolo ochotné zastaviť,
no nevzdával som sa. Pre ňu by som spravil aj nemožné , vtedy mi
bolo všetko jedno necítil som ani žiadnu zlosť , či nenávisť
voči človeku, ktorý to zavinil.
Nezastavil som sa ani na sekundu hoci som už vôbec nevládal , pri
nemocnici ma zbadal doktor idúci z nočnej služby , ktorý mi ochotne pomohol.
Sobota. Sedem hodín ráno roztrasený od zimy a dosť unavený po
prebdenej noci som pocítil akési teplo pri srdci a šťastie v očiach
keď som ju videl prebúdzať sa.
Od toho dňa verím , že každú cestu ktorá by bola neopísateľne
namáhavá , dlhá , kľukatá a plná prekážok treba prejsť do
konca , nikdy sa nevracať späť , lebo tak ľahko ako sa dá všetko
vyhrať sa dá aj všetko stratiť.