Basnicky.sk

Tento deň má vždy nejaké to svoje čaro. Človek by povedal, že keďže ja na tomto mieste vysedávam každý jeden deň v roku, tento sviatok nemôže byť pre mňa ničím výnimočným. Ale tak to nie je. Dnešok je vždy niečím zaujímavý. Niečo sa nesie vo vzduchu. Niečo čarovné.
Napríklad tento rok sprevádza príchod tohto sviatku mráz. Posledný týždeň bolo na koniec októbra až nezvyčajne slnečno. Ale dneska mi vrazil mráz priamo do tváre. Mala som si zobrať rukavice...
Dneska tu bolo plno ľudí, všetci boli naobliekaní v zimných bundách a kabátoch a aj tak sa triasli od zimy. Aj mne bola zima. Ale na chvíľu som na všetky tieto nepríjemné vplyvy zabudla a pohľadom som zablúdila na ženu, ktorá stála pri hrobe, najbližšie pri mne. Snažila sa zápalkou zapáliť sviečku. Stále a stále. Nešlo jej to. Ruky sa jej triasli. Vlastne sa triasla celá, ale nie od zimy. Bola rozrušená. Potláčala vzlyky. A stále sa snažila zapáliť sviečku zhasínajúcou zápalkou.
Konečne som sa pohla pohľadom od jej trasúcich sa rúk k jej tvári. Bola tak tragicky krásna, smútok jej kričal z každej črty tváre. Z červených opuchnutých očí sa jej pomaly kotúľali slzy dolu lícom, až sa úplne stratili. Ryšavé vlasy mala zanedbane zopnuté do vrkoča a zastrčené pod bundu. Túžila som sa jej pozrieť do očí. Až sem som cítila ten neuveriteľný smútok, ktorý ležal hlboko v nich. Nie len smútok. Ale hlavne samotu... Stála sama pri hrobe, na ktorom bol až mrazivo nedávny dátum a ľudia okolo nej chodili v zhone a s vlastnými problémami. Nikto na chvíľu nezastavil vlastné myšlienky a nezamyslel sa nad jej osudom. Okrem mňa.
Je možno zvláštne, že každý deň vysedávam na tejto starej lavičke na cintoríne. Niektorí ľudia si myslia, že tu mám veľa ľudí, ktorých som milovala a stratila. Nie je to pravda. Nemám tu nikoho. Takmer žiadne meno na náhrobkoch mi nie je známe. Ale takisto nemám nikoho doma, ani na inom mieste. Som sama. Tu, aj inde. A tak tu sedávam, len so svojimi myšlienkami a uvažujem nad ľuďmi, ktorí sem občas zavítajú. Ako táto žena.
No ona bola niečím výnimočná. Nebola ako ostatní ľudia, ktorých bežne pozorujem. Cítila som, že nás niečo spája. Niečo máme spoločné. Aj ona bola sama. Ja som sama celý život, ona zrejme len odnedávna, ale podstata ostáva. Nedovidela som na náhrobok, aby som si prečítala meno toho, nad kým tak smúti. Viem, že to bol muž. Ale či to bol manžel, syn, brat, kamarát... myslím, že je to jedno. Bol to niekto koho milovala, niekto, kto ju opustil. Mňa nikdy nikto neopustil.
Čo myslíte, je horšie mať a stratiť, alebo nikoho nemať, nikoho, kto by vás mohol opustiť?
Zacítila som túžbu zdvihnúť sa z tejto starej, studenej lavičky, pomaly, opatrne podísť k tej žene a pomôcť jej. Pomôcť jej zapáliť tú sviečku. Zistiť, kto leží v tom hrobe, podržať ju, skúsiť zmenšiť jej žiaľ. Nájsť v nej pochopenie, niečo v jej očiach, čo bude chápať moju- našu samotu. Aspoň na zlomok sekundy pocítiť, že mi niekto rozumie.
Zľakla som sa. Nedokázala som urobiť ten krok, krok dopredu. Bála som sa obrovského smútku, ktorý ma čakal v jej očiach, ktorý som cítila až sem. Bála som sa, že si uvedomím, že ja nikdy taký smútok nebudem cítiť. Že mne vždy zostane v očiach len to druhé. Samota.
Smútok zoslabne. Časom. Ale krásne spomienky na šťastie, ktoré ste kedysi cítili, tie nikdy nezmiznú. Zato samota je prázdna a tichá. Nič sa v nej neskrýva. Nič, čo by vám aspoň na sekundu vyčarovalo úsmev na večne prázdnej tvári.
Ako zbabelec, ktorým som vždy bola, som zostala sedieť na lavičke ako obvykle. Nezdvihla som sa. Nespravila som ten krok, ktorý ma mohol zmeniť. Zostala som sedieť a naďalej som ju pozorovala. Pozorovala som jej tichý plač, cítila som jej slzy. A ona sa stále snažila zapáliť tú sviečku zhasínajúcou zápalkou.