Basnicky.sk

„Akvarel vodovými farbami nepretrieš „ spomínal som ako mi kedysi vravel môj najlepší priateľ. Pričom ja som v tejto vete bol veľkou čiernou akvarelovou škvrnou a šťastie bolo bielou vodovou farbou , len slabý náznak a veľmi krehká. Božská šťastena ktorú som svojou povahou večne odkopával z cesty.
Podišiel som bližšie k zrkadlu jednu ruku som mal flegmaticky zastrčenú vo vrecku a druhou som si letmým pohybom pohladil bradu a skúmal viac než trojdňové strnisko. Dlhými roztrasenými prstami si sťahoval kožu na líci a pozoroval začervenanie a únavu svojich sivozelených očí bez známky entuziazmu.
„Mal by si sa oholiť, vyzeráš hrozne „ ozval sa ku mne hlas tak známy a predsa som si nevedel spomenúť komu presne patril. Predpokladal som že všetko čo som neskôr videl bola len halucinácia spôsobená nedostatkom spánku a veľkým množstvom liekov.
„To fakt skončím takto? „ ozvalo sa moje 15-ročné ja sediace na kôpke špinavého oblečenia pod ktorým sa kedysi nachádzala posteľ. Odvrátil som sa od zrkadla zobral stoličku a sadol si obkročmo oproti nemu. Neprítomne ,unavene ale stále dosť udivene som na neho hľadel.
„Žiješ ako prasa, nuž nie v žite, ale v chlieve, ja viem aký sme ale toto už je príliš veď si to uprac, aspoň trochu ! „ Opovrhujúco pozrel na stôl a vzal do rúk krabičku cigariet .
„Odkedy fajčíš?“ otvoril a zbadal že ich tam ostalo pomerne málo „ A asi aj pravidelne„.
„Dlhšie , pár rokov ,ale intenzívne len posledný mesiac, veď aj ty fajčíš , niečo si ešte o sebe pamätám .„
„Nie , prestal som pred týždňom, vieš , kvôli Ivane.“ a vrátil balíček späť tam odkiaľ ho vzal.
Zdvihol som obočie, vzal si jednu, zasmial sa , pripálil si červenou zápalkou ( neznášal som zápalky ale zapaľovač som stratil keď som naposledy pil v bare a odvtedy som von ešte nebol).
„Nie! Toto mi nevrav! To nieje možné!“ rozzúril sa a vyčítavo na mňa pozrel . „Nevrav mi že si ju nepamätáš“
„Skutočne nemám ani potuchy kto je Ivana, prepáč“ Zvraštil čelo a zosmutnel .
„Môžem?“ len som kývol hlavou a podal mu zápalky .
„Ale upozorňujem ťa sú silnejšie ako tie ktoré sme kupovali kedysi .„
„Netrápi ma to „ a poriadne si potiahol „ veď vieš že vyšľukujem všetko „
„Čo tu vlastne robíš?“ myslel som že konečne prišiel rad aj na moje otázky. Ale on ma len ignoroval .
„Takže takýto budem, zanedbaný opilec bez ženy , bez inšpirácie. Pracuješ aspoň niekde?“
„Niesom opilec“
„Razí z teba ako zo suda„ nahnevane a neveriacky potriasol hlavou „Tak pracuješ?“
„Nie momentálne“ trocha som sa za seba pred sebou samým hanbil
„Bieda.. a čo bude ďalej?“ pomaly dofajčieval
„Neviem , nechávam to bežať .“
„Nikdy som si nemyslel že môžem byť ešte hlúpejším ako teraz . Ale ako vidím s vekom to príde samo. Spamätaj sa , ja nechcem byť ako ty .“
Vstal z postele odhodil špak do popolníka a chvíľu sa prechádzal po izbe , obzeral si holé steny a prázdny drevený nábytok kým nenašiel na jednom stolíku ležať tvárou k „zemi“ obrátenú fotografiu ženy. Vtedy sa akoby náhle upokojil. Otočil sa ku mne . Obrátil čierny rámik mojim smerom.
„Kto je to?“ Veľké tmavé veselé oči , zvlnené čierne vlasy padajúce do tváre malý nos a plné ružové pery v nepatrnom no úprimnom úsmeve.
„Sára“ vstal som zo stoličky a ľahol si na posteľ . Zavrel oči a radšej na nič nemyslel. V podstate to mi šlo najlepšie. Na nič nemyslieť aspoň posledný polrok.
„Haló! Neopováž sa späť!“ a mával mi fotkou popred tvár „Tvoja bývalá , exmanželka, kto?„
„Ani jedna z možností nieje správna .“ a spokojne som ležal ďalej. Nemal som v pláne ďalej diskutovať , veď ani on mi neodpovedal a navyše som bol priveľmi unavený na takýto rozhovor.
„Tak mi odpovedz!“ neodlomne stál predo mnou.
„Nechce sa mi .“ a opäť som privrel oči . Vzápätí mi dal facku.
„Čo dopekla robíš??! “iritoval ma a teraz už mi dochádzala trpezlivosť. Opäť sa naň zahľadel.
„Kto to bol?.. Je veľmi pekná „pohľad vrátil späť na mňa a vyčítavo sa pýtal
„Mal si s ňou niečo?“ tak nerád som rozoberal tú tému. A ešte nahnevanejšie som odpovedal
„Nie! A už prestaň a daj mi pokoj .“
„Tak čo sa potom stalo? Kto to bol? Kde je teraz? Veď mi odpovedz , počuješ? Nedám ti pokoj pokiaľ mi neodpovieš“
Sadol som si a na mojej tvári sa javil prvý náznak smútku .
„Pred mesiacom som na jej hrobe zapálil prvú sviečku“ Vzhliadol som mu do očí. Cítil sa pomerne dosť trápne a výraz tváre prosil o prepáčenie jeho doterajšej netaktnosti.
„To mi je fakt ľúto „ tento krát on sedel na stoličke
„Stáva sa . Ak už nemáš žiadne otázky...“ „Nie, nemám.“ Skočil mi do reči „Fajn, Tak to značí že môžem už ísť spať.“ Chvíľu bolo ticho a keď som si začal natriasať vankúš nenútene začal opäť.
„Miloval si ju,všakže.“ Len som kývol hlavou a slzy sa mi pomaly hrnuli do očí.
„ Nikdy si jej to nepovedal?“ chápavo a pokorne sa pýtal a zvažoval každé slovo.
„Nie. „ a zas zmýšľal detsky a nechápavo
„Prečo?“
„To nieje dôležité.“
„Hlúpa odpoveď. Prečo?Azda si sa bál?
„Nie. Ja , niesom si istý prečo. Chápeš??“
„Nie. Veď vieš že som blbý.“
„Viem, keď budeš mnou nebudeš o nič múdrejší.“
„Bol si niekedy ženatý?“
„Nie ale mal som už viac žien.“
„Miloval si ich?“
„Nie.“
„Ako si s nimi potom mohol byť?“ zasmial som sa
„Časom pochopíš, že láska sa preceňuje. „ zbožňoval som tie detské výrazy tváre. A tú vieru čo som kedysi ešte mával. Vieru a nádej. Samozrejme aj more snov ktoré som rokmi stratil.
„V čom bola potom ona iná?“
„Pri nej som neveril tým hlúpostiam čo ti teraz rozprávam. „

„A teraz čo?“
„Nič. Možno konečne pôjdem spať.“
„Ale veď ty nemôžeš spať. Preto som tu.“
„Si jediná osoba s ktorou som sa za posledné 2 týždne rozprával.“
„No vidíš. A predsa som len prelud.“
Už som ďalej nedokázal rozmýšľať rozprávať proste nič. Aj ja som bol nič.
„Nesmieš uz takto ďalej. Nemá to zmysel.“
„Ja nepotrebujem zmysel“
vravel som a sám si neveril. Ani on mi neveril. Také kecy by mi nikto neuveril
„Táraš.“ Opovrhovačne na mňa zízal.
„Neviem čo odo mňa teraz čakáš. Už niesom tebou. Kiežby som bol ale nejde to.“
„Narozdiel od Teba , ja nič nečakám.“
Vrel vo mne hnev keď tie slova vravel s takou ľahkosťou, ja viem aký som bol, klamárom
„Myslíš že všetko je jednoduché. Lebo teraz pre Teba všetko také aj je. Starajú sa o Teba rodičia. Ani sa neučíš lebo ti to nepríde podstatné a na najvyššie miesto kladieš úspech v partii . Každý víkend tráviš niekde opitý a myslíš si že si stredom vesmíru.“
„No a nebolo nám dobre?“ zareagoval na počudovanie pokojne.
„Nadávaš mi a predsa , aj ty si to vtedy tak chcel, „
„A čo ja môžem zato že mladosť je hlúpa a nerozvážna? Ťažko byť zodpovedný , no nezodpovedný ešte ťažšie.“
„Čas aj tak nevrátiš. Zakop už spomienky. To tie ťa tak mučia.“
„To tie sú jediným mojím svetlom.“
„Svetlom??? Ako môže byť ilúzia svetlom? Zápalkou nanajvýš . Keď vyhorí, čo spravíš? „
pohladil ma po čele.
„Sám nemáš odpovede, uznaj.“
„Ty nepochopíš nič. Nepochopíš. Nemáš ani roky ani skúsenosti. Celý tvoj život je len sen.“
Mykal hlavou do strán a obzeral si ma . Prisadol si ku mne . Chvíľu na mňa pozeral ako na odpad spoločnosti. Špinavého stroskotanca zastrčeného pomedzi noblesu a gala. Looser.
No vtedy sa len z ničoho nič vľúdne usmial .
„Hneváš sa na mňa , lebo sa hneváš na seba.Ale ja tomu rozumiem. Ja viem, že si smutný.“
slzy mi začali stekať dolu lícom.
„Kedy to prejde? Kedy to bude už konečne dobré?“ slzy sa mi liali po líci ,
objal ma. To najdokonalejšie objatie v živote.
„ Čo chvíľa. Vyrastieš z toho.“ Usmieval sa. Zavrel som oči , zdalo sa mi akoby to bolo celú večnosť . Keď som ich otvoril držal som v rukách jej fotku . A sedel sám v svojej izbe.