Basnicky.sk

Zrazu som sa ocitla na pláži. A ani neviem ako. Sedím na piesku a pozorujem obzor. Slnko práve zapadá, odraz lúčov ostro kontrastuje s hladinou mora. Je príjemne teplo a stále rozmýšľam prečo som tu. Aha, už viem, mám sa s ním stretnúť. Bože...
Nechcem ho vidieť. Neviem, prečo som sem prišla. Najradšej by som sa prefackala. Rozmýšľam, že odídem, kým tu ešte nie je, ale viem, že by to bolo zbabelstvo. Potom by som vyzerala ešte ako väčšia chudera. Tvár mi ovieva jemný vánok, usmievam sa. Zrazu sa strhnem, niečia ruka na mojom pleci. To je on. Chladne sa mu pozdravím, chce ma pobozkať, no odvraciam tvár. “Chod dočerta,“ myslím si v duchu. Dvíham sa z bieleho piesku, oprášim si neviditeľné zrnká z voľnej dlhej kvietkovanej sukni. Tú sukňu milujem, a teba tiež- žiaľ. Ale je to len dočasné. Za chvíľu je koniec. Stále niečo rozpráva, ale nevnímam. Slová mi splývajú so zvukom hučiacich vĺn rozbíjajúcich sa o mohutné skaly. V mysli sa mi vynárajú spomienky z minulosti. Koľko je to rokov? Tri? Viem to presne, je mi z toho zle, že si to tak pamätám. A teraz sa mi tu snaží nahovoriť, že to všetko bol len omyl, že to ľutuje, že sa zmení. Je na smiech. A ja sa nahlas smejem, smejem sa tak veľmi, že padám do toho hodvábneho piesku, váľam sa v ňom ako nejaké zviera. Díva sa na mňa tými smutnými očami, pohľadom, ktorý som u neho nikdy nevidela. Ľútosť? Nie, to sa mi len zdá.
Rozbehnem sa ako o život k tomu útesu a v diaľke počujem jeho hlas. Už ma nič nezastaví. Odchádzam láska, preč z tvojho života, preč od všetkého. Moju dušu a telo pohltia nenásytné vlny a ty môžeš byť konečne šťastný...