Basnicky.sk

Keď bola ešte Zem v plienkach a neboli tu žiadne jadrové elektrárne a dokonca ani autá a domy Boh bol na všetko sám. Hoc ľudí už stvoril oni museli učiť ako založiť oheň a tak podobne. Ale Boh nič nestíhal. Nestíhal sa strať o ľudí a anjelov a ani o Božiu záhradu. A tak raz s tejto záhrady ktorú mal nadovšetko rád odtrhol dve ruže múdrosti a vydal sa medzi ľudí. Dlhé týždne ich pozoroval pri práci i v osobnom živote. Do oka mu padli dvaja ľudia. Muž a žena. Múdry, pracovitý a milý. Im práve im daroval túto ružu múdrosti. Muž zrazu vedel omnoho viac vecí opraviť a žena zasa vedela vypekať ako nik. Boh sa na tých svojich pomocníkov prizeral. A páčilo sa mu to. Ženu nazval Janka a muža Ladislava. Muž a žena mali spolu deti a tie deti mali deti. A tie deti tých detí to som ja a môj brat. Som veľmiiiiiiii rada, že mám takých starých rodičov akých mám a veľmi ich ľúbim. A každý deň hovorím Bohu: "Bože dobre si si vybral!"