Stojím tu nemá, po toľkej dobe
spomínam podliehajúc zlobe.
Vidím ťa v slnečných lúčoch
osvetlujú moju prázdnu izbu
ale aj tie po čase ako dym miznú.
A ostáva len tma
ktorá ma tlačí ku dnu
sledujem kvety ako pomaly vädnú.
Cítim sa rovnako ako ony
moja duša vädne spolu s nimi.
Snažím sa nájsť zmysel bytia
dávno v diaľke stratený
svet dúhovo sfarbený.
Mám strach priznať si
že dôvod vrátiť sa na zem
mi dokážeš dať len ty.
Spálila som mosty
snáď to bolo správne
bijem sa za seba
no zdá sa to byť márne.
Ak ťa znova uzriem
či blízko, či v diaľke
nenazvem ťa milencom
ale poviem ti priateľ.
Dátum vloženia 25. 4. 2011 17:54Farie 
bez mena
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 2186
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti