Basnicky.sk

Ja cítim to, že k pravde, som už blízko. Vysoký mladý muž, temer každé ráno z obloku ho zhliadám, ako prechádza po neďalekom parku, vždy sám. Viem to, pretože všímať začala som už dávnejšie si ho. Akoby bez duše hľadajúc niečo stratené, avšak bez záujmu obzrieť čo i len na stranu sa, nie, chôdza jeho priama akoby okovaná je. Vždy po strane pravej ide. Mladík je to pohľadný, páči veľmi sa mi, srdce jeho už majiteľa má, takým presne dojmom mi pripadá , ďaleko však od pravdy to má lebo zvedavosť, už pátrala moja, sťa posadnutá mi v duchu zneje, som tvoja. Čo je iné neviem, je to predsa jeden z mnoha, veď priznávam, že krajších videla i stretla som než je on veľa, no tá príťažlivosť ktorá z neho sála je tak intenzívna, že badať miestami i strach z neznáma. Stačilo pozrieť sa mu do očí, čo podarilo sa mi len raz, no v okamihu po tele prebehol mi mráz, bol to náraz pocitov, myšlienok toľko naraz s otázkou v duši mojej jedinou, kto si ? Ako plynul čas, tak mladý muž ktorého som nikdy predtým nevidela, a to si všímam mužov vôkol seba neustále, na minútu presne vždy o 08:44 prišiel nevedno odkiaľ, aby opäť len parkom prešiel. Ako zvedavosť ubíjať ma začala, tak pripomenulo minulosť mi to, ako láskou odsúdená som bola, keď hlavnú rolu dostala ona. Ach, horko od srdca bolo zniesť tú trpkosť, že pre neho, krásna nebola som dosť. Slaná mi bola tak bolesť ktorú utŕžila som, že dlho ešte potom si jedlo slzami solila som. Obrnená poznatkom z toho však vyšla som, že láska je slepá i nemá, no pritom tak mocná, že i život pri nej zaniká. Už zas tá ťažoba do mňa vniká, pohľad sa mi myká, už len slzy dopíšu ďalej túto vetu, tak zdvíham vetrom sťatú ružu, nosom na lupeňoch jej, zanechala som slanú rosu, stále prehĺtam tú pravdu bosú. Na druhý akoby z rozprávky deň, jasne sťa obloha modrá som odhodlaná bola, spýtať sa ho na meno, prehodiť aspoň zopár slov. Napriek tomu že už je to skoro rok, bol vratký tento krok. Je 08:48 neukázal po prvý krát sa, ostrý hreb pochybností, mi zarazil sa do chrbtovej kosti. Príkro už len otázku pomedzi zuby precedila som si, kde si ? 9:08 vedela som že už sa nezjaví, predsa vždy bol presný. Keď zrazu silueta po pravej strane prudko upútala moju pozornosť, došlo mi ako strašne ho chcem, už to viem, preto ladne k siluete temer so sto percentnou istotou pristupujem od chrbta a jemným napätým hláskom sa spytujem : ehm, ehm, smiem vyrušiť ? Čas sa spomalil vo chvíli keď neznámy muž sa otočil a hrubším hlasom odvetil : môžete slečna, akoby mechom ovalená som len sa zmohla jednoducho odísť, nebol to on. Sklamaná tackám po byte sa sama netrpezlivosť ma máta až do večera. Už spím, snívalo sa mi spomínam si pri rannom sprchovaní ... 8:30 Postávam svieža pri parku a čakám, v ovzduší cítiť voňavé pirohy z neďalekej malej pekárne mňam veru by som si dala no nebudem riskovať ďalší deň a vôbec, príde ešte ? 8:44 Ostrím pohľad všade vôkol seba, keď na začiatku cesty do parku, opäť nevedno odkiaľ prišiel, je to on, stále bez zmeny ten istý mladík. Konečne pomyslela som si a tak ho prenasleduje tichým krokom akoby na prechádzke som pričom on, ani len hlavou na bok či za seba vôbec nepohol len kráčal. Buď teraz alebo nikdy, trošku zvýšila som hlas : Hej ! Prosím ťa. Nič. Heej ! Opakujem a v tom obzrel sa. Áno ? Pýta sa , nespúšťajúc zo seba pohľad, obaja. Volám sa Laura, predstavila som sa čakajúc na odvetu, ja som Ervín teší ma. Teplo ma zalialo Ervín bol skutočne krásny pripadal mi ako anjel, pekné meno vravím, ďakujem aj Laura je krásne meno. A tak pustili sme sa do reči. Mala som toľko otázok na jazyku, no nevedela som kde začať, preto ako prvé som sa spýtala , prečo chodíš parkom presný ako hodinky v ten istý čas a vždy po pravej strane ? V tom Ervín zmeravel, nevedel čo povedať , v tvári mu bol vidno zármutok, no odpovedal priam suverénne ak ti to poviem už sa nikdy neuvidíme, znelo to tak tajomne, že som ani len neváhala povedať povedz mi to, nedávala som tomu čo povedal žiadny význam, bola som tak strašne zvedavá prečo sem chodí že už ani on ako osoba nemal taký význam preto číra zvedavosť v tej chvíli za mňa povedala : chcem to vedieť. Ervín si povzdychne a vraví, zvedavosť plodí len ďalšiu zvedavosť. Ervín sa postavil a odišiel. Odvtedy som ho už nikdy viac nevidela, veľa nocí potom som preplakala, prečo to takto dopadlo, no teraz chodím ja vo svoj čas a kráčam, no tento krát už bez otázok ktoré mohli byť zodpovedané samé...