Basnicky.sk

Hoci líšime sa ako v lese stromy,
hoci inými farbami si maľujeme domy,
predsa len sme v niečom rovnakí.
Nelíšime sa, keď túžime po objatí,
keď trápi nás samota, bolesť a strach,
keď uväznení sme v ich zajatí.
Keď túžime po niekom, kto zbaví nás ich blízkosti,
kto prinesie pokoj na duši, čo vyženie pocit úzkosti.
Nelíšime sa, keď naše bytie ovládne tieň,
keď naše srdcia, premení v ľadovú sieň.
Ani keď potom o pomoc prosíme,
čo každý poľahky spozná,
veď bezduchý pohľad na tvári nosíme,
priznať to nechceme, no pravda je hrozná.
Pravda, že hoc myslíme si, že sme silní,
že dokážeme žiť bez druhého, žiť sami,
pravdou je, ten názor je mylný.
Takisto mýli sa ten, čo chce sa líšiť,
"Ja zvládnem to, budem iný...", víťazstvom chce sa pýšiť.
Nakoniec aj ten sa nám bude podobať a pochopí,
bez objatia blízkej duše, vlastný cit nás potopí.