Basnicky.sk

Od života vždy očakávame všetko. Chceme bohatstvo, slávu, moc a pritom si vôbec neuvedomujeme pravé priority a hodnoty života. Nevieme oceniť a vážiť si to čo máme, tešiť sa z maličkostí, ktoré prinášajú to najväčšie šťastie. Stále sa sťažujeme, ľutujeme, že chceme viac a pritom máme toho tak veľa. Máme ŽIVOT! A vždy je prečo alebo pre koho žiť. Vždy sú tu ľudia, ktorí nás ľúbia, ktorí pri nás stoja a pomáhajú nám kráčať, smiať sa, plakať, ktorí nám podávajú pomocnú ruku a nenechajú nás padnúť. Sú ako takí anjeli, ktorí nám pomáhajú lietať, keď naše krídla zabudnú lietať. To sú praví priatelia. A neraz je ich ťažké nájsť, pretože ich je málo, ale určite existujú a každý jeden z Vás niekoho takého určite pozná, či už z rodiny, či už z priateľov. Vždy tam ten niekto je. Aj ja poznám takého človeka a pre mňa je to ten najdôležitejší, najvzácnejší a najlepší človek na svete. Je to moja MAMINA. Človek, ktorého si nesmierne vážim a ktorý pre mňa urobil už toľko, že niekedy sa pýtam, či si ju isto zaslúžim. Je ako taký anjel, ktorý mi pomáha lietať a ja jej zato nesmierne ďakujem a strašne si to cením. Ďalej sú to všetci tí, ktorí pri mne vždy stoja. Moji skutoční priatelia, moja rodina, moji blízki.
Veľakrát stojíme na tom istom mieste a točíme sa v tom istom kruhu svojich obmedzených predstáv a túžob a pritom nevidíme, že pred nami sa nám otvára nový život, alebo jednoducho nechceme sa vzdať toho, čo už dávno neexistuje. Tápeme v neexistujúcich snoch.
Človek je silný tvor a dokáže toho uniesť mnoho. Dokáže dennodenne čeliť prekážkam ku svojmu šťastiu, odolávať nástrahám a učiť sa vstávať, keď ho život zloží na kolená. O tom je celý život.
Každý z nás je strojcom svojho šťastia a či už má život jednoduchší alebo ťažší, v konečnom dôsledku všetci sme na tom rovnako. Všetci máme tú istú silu, aj keď niektorí ju nevedia naplno využiť, ten istý pôvod, teda sme ľudia a ten istý cieľ - ŠŤASTIE, LÁSKU, POKOJ.
Ľudia stále častejšie pochybujú o svojich schopnostiach a boja sa napredovať, ísť za tým čo naozaj chcú, pretože cítia, že to nie je správne, že by to mohlo byť sebecké voči ostatným. Ja som si to tiež myslela. Vždy a zakaždým som sa pozerala na to, čo si pomyslia tí druhí ak náhodou budem chcieť to, čo naozaj chcem. Ako sa budú na mňa pozerať a ako sa budú ku mne správať. Vždy som sa snažila obetovať sa pre druhého a čo najviac mu pomôcť a neľutujem to, aj keď možno som sa párkrát na tom popálila, nechcem sa zmeniť, ale tiež viem, že každý z nás si zaslúži ísť za svojim snom a urobiť všetko preto, aby sa mu splnil a bol šťastný. Nemyslím teraz, že máme ísť cez mŕtvoly a nepozerať sa na ostatných. Myslím to tak, že máme priať každému skutočne najväčšie dobro, či to je už aj človek, ktorý nás sklamal. Nesnažme sa nikoho nenávidieť. Aj keď je to ťažké a najmä vtedy, keď vieme, že sa nedá len tak ľahko niekomu odpustiť. Zvlášť vtedy, keď mu dáme celú svoju dôveru a on ju pošliape. Ale aj napriek tomu ja som ja a sebou aj chcem ostať. Taká aká som, som pre tento svet najlepšia. A tak isto aj Vy. Presne takí akí ste, ste pre tento svet stvorení a takých Vás tento svet miluje.
Životné situácie Vás neraz donútia rozmýšľať nad tým, či ste naozaj taká skvelá/ý. Začnete sa nad tým trápiť vtedy, keď Vám stroskotá možno nejaký ten vzťah, keď sa pohádate s najlepším priateľom, keď si myslíte, že máte pravdu, ale nemáte ju, keď rozmýšľate nad tým, prečo ten druhý človek sa správa inak a Vy sa tak správať nedokážete. Prečo sa tak strašne snažíte prispôsobiť až Vás z toho chytá nostalgia, pretože to nie ste Vy? A ja Vám poviem prečo. Pretože nikdy nebudete nikým iným než ste Vy, nikdy sa nepokúšajte kvôli ničomu meniť, pretože ľudia, ktorí Vás milujú Vás milujú práve preto, akí ste, ako sa správate. Každý človek je jedinečný a originál a celý život žiť s maskou? Viete si to predstaviť? Robiť zo seba niečo iné než ste, cítiť to čo cítia druhí, len aby ste zapadli? Potláčať svoje hodnoty a priority a snažiť sa prikyvovať na všetko iné čo Vás nenapĺňa? Zapredať svoju dušu a stať sa niekym iným kým v skutočnosti nie ste? Aké smutné a deprimujúce.
V mojom živote boli ľudia, ktorí ho veľmi ovplyvnili, a či to boli ľudia, čo ma sklamali, alebo takí, ktorí jednoducho nezapadali do mojich predstáv a nemali také priority ako ja a nemohli sa zmeniť vôbec ich za to neobviňujem, práveže som im začala byť vďačná vtedy, keď som pochopila podstatu vecí, dosiaľ pre mňa nepochopiteľných. Človek nechápe, prečo sa určité veci dejú, ale všetko má svoj dôvod. Ukazuje nám to našu vlastnú cestu po ktorej dôjdeme do cieľa, len nesmieme upadnúť a podať sa depresiám, vždy musíme hrdo vstať a ísť ďalej, ísť za svojim cieľom a vidieť ho a cítiť ho, že ho už čoskoro budeme prežívať. Títo ľudia a situácie, ktoré sa na mojej ceste vyskytli a možno ešte vyskytnú, nie možno vždy podľa mojich predstáv mi stále viac pomáhajú zistiť aspoň z časti kto vlastne som a čo chcem, čo je pre mňa to najlepšie a čo potrebujem ku svojmu šťastiu. Možno som urobila pár vecí, ktoré neboli správne, ale dnes to vnímam už inak. Tieto dovtedy nazývané chyby mi pomohli zistiť a posunúť ma ďalej tam, kam chcem a tam, kde ma to robí šťastnou. Dnes sa na to skôr pozerám ako na skúsenosti a nie na omyl. Skúsenosti, ktoré mi ukázali cestu po ktorej mám ďalej kráčať. Nie som dokonalá a tiež robím chyby ako každý človek, ale stále sa učím. Spadnem, vstanem. Idem ďalej. Aj keď mnohokrát som stála nad priepasťou a stačilo málo, aby som do nej spadla, vždy sa našli tí anjeli, ktorí zdvihli moje krídla a ja som znovu začala lietať a vnímať svet aký je, vnímať seba ako krásnu osobu stvorenú tak ako je to najlepšie a postupne som začala chápať zmysel všetkého čo sa dialo v mojom živote.
Nebolo ľahké priznať si svoje chyby a postaviť sa pravde tvárou v tvár. Človek niekedy nevie, že koná nesprávne, keď sa snaží zachrániť svoje ranené srdce. Vtedy sa takpovediac chytá aj poslednej slamky. Mala som obdobia, ktoré boli pre mňa ťažké. Nevydarené vzťahy, alebo neopätované city ľudom ku ktorým som nepatrila a ktorí nemali také priority ako ja , ale človek citom nerozkáže. Boli také chvíle, keď Vás bolí duša, srdce tak veľmi, že by ste v tej chvíli najradšej vytiahli toho, kto Vám chýba zo svojich snov a skutočne ho objali, ale nedá sa to. Vlastne aj by sa to dalo, keby tu nebol jeden háčik. Človek, ktorému ste dali celú Vašu dôveru ju pošliapal tým najhorším a najkrutejším spôsobom - neverou. To roztrhalo Vaše srdce na tisíc kúskov, ktoré sa ťažko dajú pozbierať a pozliepať dokopy. Vždy ten nejaký kúsok chýba, nikdy to srdce nie je kompletné. Boli rôzne sklamania, nie všetky mali rovnakú formu a ja som sa vždy pýtala prečo sa mi to deje? Prečo je to všetko naopak?
Keď si človek zrekapituluje svoj doterajší život a zistí akí ľudia a aké situácie sa okolo neho diali a zamysli sa, ako v tej chvíli rozmýšľal, čo nechcel a strašne to odmietal, vlastne iba zistí, že to do čoho dával všetky svoje intenzívne pocity sa mu vlastne deje stále dookola aj keď to nechce.
Väčšina ľudí sa skoro väčšinu svojho života sústreďuje na všetko to čo nechce, ale najmenej sa sústredí na to čo chce a aj keď sa na to začne sústrediť, nikdy nie do takej hĺbky, akú si praje, pretože si začne myslieť, že by to mohlo byť sebecké, keby začal chcieť niečo pre seba. A ja Vám tvrdím, že vôbec nie je sebecké chcieť sa mať lepšie, chcieť mať svoj vysnívaný sen. Nič nie je nemožné. Treba veriť a ostatné príde samo, možno nie hneď, ale vždy sa či už z pozitívnej, alebo negatívnej stránky priblížite ku svojmu cieľu, ale nemôžete ho strácať z dohľadu, nechať ho jednoducho odísť, prestať veriť, pretože cesta za ním nie je len krásna. Občas spadnete, vstanete, ale musíte veriť, že všetko, či už zlé, či dobré Vás ku nemu dovedie, že tak to má jednoducho byť. A verte, že ak nájdete cestu bez prekážok, tak nevedie nikam.
Moja cesta mala rôzne smery, o ktorých som si myslela, že vždy sú tie správne. To je tá irónia života. Človek je v tej danej chvíli doslovne presvedčený, že to čo robí je to najsprávnejšie a odstupom času to považuje za chybu, ale to chyba nie je. Je to ďalší bod, ďalšia cesta, ktorá ho posunula o ďalší krôčik dopredu. Najväčšiu chybu čo môžeme urobiť je stále báť sa, že nejakú urobíme. Treba život žiť naplno, tešiť sa z maličkostí, ktoré spôsobujú tu najväčšiu radosť.