Basnicky.sk

Nádej, viera, láska...

Neviditeľný básnik po mne verše čmára,
vrýva mi do tváre stovky odkazov lásky.
Do zrkadla pozriem, čo ten čudák stvára... ?
No vidím tam, iba ďalšie vrásky...

Donekonečna si kladiem jedinú otázku.
Ako sa to mohlo stať... ?
Vari mi súdené je, opustený umrieť na lásku...
Nie, nechcem, neviem, nemôžem..., ťa prestať milovať.

už všetky sny sú márne, stratené...
Tá diaľka..., sťa nedobitná hradba delí nás,
Ako, v tranze šeptám si Tvoje meno, zmätene
A kdesi v duši skrúšenej, sa mi smeje zlomyseľník, čas...

Možno...

... keď ten básnik dopíše poslednú báseň svoju,
Naše srdcia zvíťazia nad neprajúcou diaľkou.
Potom snáď nežne dotknem ruku Tvoju,
A zahrniem Ťa nekonečnou láskou.

Ó, áno. Nehľadal som, že si, som netušil...
Pánu Bohu vďaka.
Do sveta šíreho som odišiel, aby som lásky čaro pocítil,
... to iba on, náš Pán, on vedel, kde nás láska čaká.

Preto verím v nášho Pána, v jeho neomylnú vôľu,
veď v svätom písme stojí, človek nech nedelí - čo raz Pán spojí
Verím v deň keď skončí tejto lásky skúška, skúška viery a bôľu
... naše cesty sa konečne stretnú a budeme žiť dlho a svoji...