Basnicky.sk

Otváram knižku s názvom fantázia,
Sú v nej dve osoby, TY a JA.
bežíme šťastný po lúke,
Všetko je krásne sme ruka v ruke.
Sme úplne šťastný však sme MY,
Stále počúvam srdce a hovorí mi :
„aká je krásna v tých šatách z ruží,
Ale pozor kŕdeľ havranov nad vami krúži,“
Ja si ju chránim a nedám ju nikomu,
Ale ona utiekla ku inému..
Tak stojím sám v slzách na kopci
A s príšernou bolesťou z rany na srdci.
Pozerám ako zatváraš dvere,
Ja stojím zočí voči pani Prehre.
Strieľa mi koniec do hlavy,
Ale ja som silný mňa to nezastaví.
Bojujem o teba do poslednej kvapky krvi,
Ale maratón vyhrá kto dobehne prvý..
Už nemôžem bežať, sama si si vybrala,
Tak ti musím povedať, že si vyhrala...
Spomienky bolia, ak ju zatváram,
Čarovné ilúzie o nás si nevytváram,
Už ani nás si nepredstavujem,
To že budeme spolu, pochybujem...
Tak radšej letím preč niekam ďaleko,
Kde neuvidím tvojich očí svetielko,
Tam kde nemusím bozkávať klamstvo,
Kde môžem pravdu vysipat na stôl..
Verím že tam samého seba zbadám,
A nájdem to čo tak dávno hľadám.
Nájdem to čo ma robí statným,
Je to môj svet ktorý nazvem vlastným.
Všetky staré chvíle budú čiernobiele,
Potom budem odolný každej priamej strele.
Bosí cestu ružich tŕňov som prekonal,
stratil som človeka ktorého som tak miloval.