Basnicky.sk

Strýko λ



obchádza život

v zhrbených interiéroch



trhá okoloidúcim

visačky na šťastie



a splnom zapcháva odtok tme

aby nebolo vidieť





že neexistuje













Najradšej čalúnil cudzie čísla...prespával na povalách..vravieval:

„Vieš, všetko sa dá ešte viac dojebať...všetko sa dá ešte viac dojebať...

život je žuvačka..rozbabraná..rada ti roztiahne nohy...

lebo nikto nechce byť sám...

nikto nevie piť sám..

nikto nevie so sebou vydržať....“









krčmy boli jeho očistec


vytekal z vlastných ciest

nechcel až tak veľa

nechať sa niesť

s niekým

kto nemá meno

nemá tieň



a možno len

o pol piatej ráno

sa vracať zo sna

ktorý si vymyslel










možno preto naskakoval na skoliózne vlaky

možno preto ochutnával len to, čo páli

možno preto sa v spánku nabúraval

cudzím do snov

menil ich formát

aby nebol jediný

kto žiadne nemá



na hranách mesta

podrezával realitu

potichu

vytekal z času

ale najradšej

čupel v lone

samote



bolo mu jedno

že je pre ňu menej ako nie



najradšej

- - najradšej

nevedel
















tamto..aha....ľudia...ich nánosy

omrzené hry..hračky...osoby...lízatká

nemal ich rád..vravel, že sú smiešni...

že sú ako roje múch... sadajú na hovna...bijú sa o vákum...

zmenili sa na plazy...

nikto s nikým neladí







/najhoršie že

nikomu to nevadí/















z pórov jej začal vytekať polárny vietor

nikto to neplánoval..smrť nikto neplánuje...

dajme jej krajšie meno...

dajme jej krajkované nohavičky a jemné ruky...

ona bude naša samozrejmosť

strýko za ňou chodil každý deň

kŕmil ju čiernymi tulipánmi...

neskôr si ju pripol na kľúčenku...

až kým mu neukázala, že našlapuje len na podliatiny zeme...len na vlastné bludy...

zobuď sa..!!!

strýko lambda...


chcel si vycúvať z vesmíru?

tak veľmi si chcel v dormancií prečkať demenciu tejto doby

počúvať šelest mesta

nahmatať tep chodníka

či tu ešte je..či je ešte možnosť vyplaviť sa..z píč, z fliaš, kanalizácií...


či je ešte možnosť

seba samého nahmatať

seba samého nezabiť...





znova







to nebol omyl

naučil ma báť sa milých ľudí

vedia tak jemne ojebávať

s noblesou odhrtrhávať hlavy

hádžu detí do nákupných košíkov

majú duše na prenájom

bojím sa milých ľudí

bojím sa, že všetci sme lambda

všetci sme čísla... pomlčky

všetci sme sieť

z tiel

len násobky

opierame sa

o percentá...vidličky...našponované neuróny...

všetci sme piča..všetci sme ty..nevidííííš...všetci sme nula s popraskanou sklovinou..

vykastrované zátvorky



množíme sa

a aj tak po nás zostáva

prázdna množina

Posledná aktualizácia: 26. 6. 2011 01:06