Basnicky.sk

V preplnenom autobuse
viezol som sa domov z mesta,
no ešte netušil som,
že pre teba jest na svete miesta.

Keď tlačenica tiel ľudí trochu poľavila,
ty zrazu si vedľa mňa sa objavila.

Oči plamenné a mladistvé telo
by ti isto mnoho žien závidelo.
Však zdalo sa mi,
akoby si mala málo odvahy
znášať na sebe obdivuhodné pohľady.

Čoho si sa tak veľmi bála?
Že tenké nôžky máš,
či málo na teba sa peje chvála?

Och, dievčina! Ver mi,
že raz dotkne sa ťa sláva
a mužské ústa tvojej permy.

Neponáhľaj sa,
vyčkaj zrelého času!
A až ucítiš krik svojho vnútorného hlasu,
rozbehni sa do sveta
kam sa ti to pýta,
kde budeš ctená ako Afrodita.

Pretkáva ťa dievčí stud.
Neboj sa, veď to je správne,
keď zahaliť chceš každý úd
do hábov,
by nechala si cudzie oči od seba odpútané.

Čakal som, kedy vystúpiš a vzdiališ sa preč.
Ty však na chodník so mnou vyšla si
a ja hoci aj chcel som, zmrzla mi reč.

Kráčal som opatrne za tebou ako tieň,
aby som nevyplašil tvoje náhlivé kroky.
No ty tak rýchlo ako by v lete zmizla srieň
ušla si, a mne zostala len spomienka
na pár sekúnd pre mňa dlhých ako roky.

Aj keby svet nástrah zmenil ťa
v dievča dravé a s bublavou krvou,
u mňa zostaneš vždy
tou hanblivou pasažierkou prvou.