Basnicky.sk

Na život si už len matne spomenie
ukrutnú bolesť dýkou zaženie.
Bol to čas v ktorom sa života iba bál
a život z odporom bral.

Viem o ňom povedať toho mnoho.
Bol som stále tam kam jeho kroky viedli,
bol som tam aj keď jeho stopy sa sivým
bahnom brodili a vliekli.

Viem, on žil pre sny a radosť,
pre druhých a nekončiacu mladosť,
bol odhodlaný všetkému vzdorovať
a nikdy nechcel počuť slovko,
musíš sa vzdať.

No teraz po ňom zostali len spomienky
pre rodinu a kamarátov
a izba polepená z plagátov.

On, už nedokázal žiť na tejto zemi
on v poslednej dobe rozprával,
že odletí s anjelmi no každý
sa smial a ani slovo mu neveril.

No v jedno skoré ráno zazvoní telefón
a ozve sa on...
Chcem sa rozlúčiť, chcem povedať zbohom, a že mám Vás rád
ale nedokážem niesť osud na svojich ramenách.
Ja musím isť, ja nemôžem dlhšie čakať, som zničení
a nemám lásku o ktorú sa môžem oprieť, porozprávať,
zdôveriť či plakať. Veď ty dobre vieš, že môj život
je ako potrhaný plagát a kto by chcel takého
človeka mať rád...

Po týchto slovách sa v slúchadle ozvalo
to známe trúbenie ...
A viac som nepočul jeho hlas či
ten vážny pohľad, on nikdy
viac neprišiel medi nás ten odvážny
a smelý tela môjho kamarát.