Manželská posteľ,
sarkofág plný zatuchnutej prsti,
zaschnutej krvi z šarvátok zbytočných,
keby aspoň slzy boli čerstvé,
no už dávno neprší.
Ukladám do nej večer svoje kosti
a všetko stejné nič sa nemení.
Dotyky zobral ďas a čas neľútostný,
pri peľasti láska kľačí, neprosí,
len mlčky zíva v chladnom tichu,
kde sme, že nás už nič nebolí.
Dátum vloženia 4. 1. 2011 16:34pavuks
Po 20 rokoch
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1358
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- Vieš čo? Nie.
tak nejak archaicky to na mňa pôsobilo...asi najskôr kvôli tým inverziám...a hrozne mi vadilo slovíčko "stejné"....proste všetko normálne a potom zrazu čechizmus
...ale tak myšlienka celkom fajn, no...
4. 1. 2011 16:54