Basnicky.sk

Keď ťa tma v čiernej beznádeji prepadne,
keď necítiš hlad, necítiš smäd,
necítiš žiadnu myšlienku čo ťa práve napadne.
Keď si strkáš prsty do úst a
chceš vypľuť všetkú tú nenávisť,
čo prerastá tvojim telom, tvojim životom,
stojíš ako vydedenec tohto sveta,
vydedenec z rajského sadu sám na pustatine za plotom.
Keď nestojíš o kvapky rannej rosy o almužnu, čo sa ti z ľútosti dáva.
Keď túžiš po vode, ktorá už dávno pretiekla,
túžiš po svojich snoch, po svojich právach.
Keď už nemáš síl byť len omrvinkou,
uzamknutou malou skrinkou vo svete falošných snímkov.
Keď chceš lietať a modlíš sa nech oslabne ťažoba tvojich krídel,
Keď usínaš a cítiš mreže svojich krídel ako prídel.
Keď si tam kde ti každé ráno úzkosť kyticu vije,
počuješ skazené kroky,
dýchaš skazený vzduch,
počítaš skazené roky...
...už nemôžeš byť človekom, čo žije..