Basnicky.sk

Miro bol môj kolega už asi pol roka. Poznal som ho však o niečo kratšie, na smenách v robote sme sa totiž nestretávali, až kým ho šéf nepreradil ku mne. Celkom som to uvítal. Môj kolega odišiel preč a na jeho miesto mal nastúpiť niekto úplne nový. Šéfovi som však dal taktickým omáčkovým spôsobom najavo, že nemienim robiť robotu šéfa - zaúčanie nových kolegov, ich zoznamovanie s prostredím a tak ďalej, keď beriem plat nešéfa.
Tak si nového kolegu zobral k sebe šéf a ja som asi tak pred rokom dostal namiesto odídeného kolegu staronového Mira. Miro bol pozviechaná troska, dieťa novembra, ranné detstvo si odsúdruhoval ako hviezdička, z puberty si okrem hormonálneho trieskania prežil aj trieskanie samostatnosti Československa a dospieval v temnej dobe deväťdesiatych rokov.
S pomocou známeho začal podnikať v staviteľstve a celkom sa uchytil. Život ho oplieskal z každej strany a raz mi to všetko zhrnul asi takto: "...začal som pondikať... zrazu som mal plat jak moji rodičia dokopy... kšefty chodili... zrazu som sa ženil... zrazu som mal džípa... zrazu som mal tri hypotéky... zrazu som začal veriť kadekomu... zrazu som nemal džípa... zrazu som sa rozvádzal.... potom som sa zase oženil... zrazu som nemal tri hypotéky... a zrazu som bol v riti...."
Keď ma s ním šéf zoznamoval, to bol prvý deň, keď s Mirom prišiel po pohovore, som si nebol celkom istý, či to Miro zvládne. Má skoro štyridsať (skoro dvakrát toľko, čo ja), rok nerobil nič, peniaze nemal ani na to, aby sa dal ostrihať a oholiť, vyzeral ako houmlesák. Ruky sa mu triasli, rozprával neskutočne pomaly, ešte pomalšie sa pohyboval po sklade a o veciach, ktoré mal predávať, nevedel dokopy nič. Vedel však predávať skoro lepšie, ako my ostatní a tak sme si ho nechali.
Prešiel asi štvrťrok a Miro sa ocitol na mojej smene. Robilo sa mi s ním celkom dobre. Boli sme zohratí, aj sme sa vedeli porozprávať, aj sme sa na jeho príhodách zo starých dobrých časov často veľmi dobre pobavili.
O jeho prvej žene neviem nič okrem toho, že nejaká bola. O druhej to neviem o veľa viac, z Mirovho rozprávania o nej viem len toľko, že je veľmi rád, že ju má a že jej je za to vďačný. Raz som ho podpichol, bolo to niečo v tom zmysle, že ho k sebe nepustí na týždeň, keď nebude doma na čas, museli sme vtedy nadrábať asi hodinu a zabudol si doma telefón, takže sa jej nemohol ozvať. Vtedy povedal iba: "oo, to nie... my máme veľmi pekný vzťah..."
Miro je Maďar a celkom sranda bola aj nedávno pred voľbami, keď sme spolu rozoberali otázku slovensko-maďarských vzťahov. Ale vráťme sa späť o pár mesiacov.
Miro vtedy so mnou robil asi tretí mesiac a v tých dňoch bol akýsi tichý. Nehovoril veľa, len si robil svoju robotu, alebo sedel a čumel do podlahy. Asi po týždni mi to nedalo a začal som do neho rýpať, aby mi povedal, čo sa deje.
Najskôr nechcel veľmi hovoriť, ale potom sa rozhovoril.
"Budem musieť ísť so ženou na potrat..."
Ostal som stáť ako obarený. Mirovi sa posledné slovo zaseklo kdesi v prieduškách a utrel si z líca slzu.
"Bojí sa pôrodu, bojí sa decka, že ho nebude vedieť vychovávať a prebalovať, nikdy to nerobila, a že ani prvé dieťa po tridsaťpäťke neni moc bezpečné... ja neviem čo s tým, mne je to lúto, šak to malé ešte ani nevníma čo sa s ním deje... že som si ja somár nedal tú gumu dvojmo, jak furt..."
Miro rozprával a rozprával a rozprával. Po pár minútach sa dokonca zastavil, lebo hovoril po maďarsky, čo si ani jeden z nás nevšimol. Miro preto, lebo to z neho išlo prirodzenejšie ako slovenčina, ktorú mal aj tak stopercentnú a bez prízvuku, ja preto, lebo by som asi nevnímal, ani keby hovoril po mongolsky. Rozmýšľal som, ako ho utešiť, ako to vyriešiť a najmä, ako zachrániť to dieťa..
Jediné, čo som sa bol schopný spýtať, bolo:
"A viete určite, že čakáte bábo?"
"Žena hovorí, že hej, zajtra máme ísť k doktorovi, či to je fakt, ale asi áno...a dohodnúť, že kedy...."
Ani to nevyslovil. Dačo v tej chvíli do mňa vošlo a dokončil som za neho.
"Nikdy, Miro."
"By som bol najradšej, ale žena dieťa proste nechce. Ona sa bojí, že jak ho bude vychovávať a kŕmiť, prebalovať, že to nikdy nerobila... čo keď niečo posere a..."
"Tak nech mi ho porodí, ja si ho vezmem."
Miro sa zasekol, a pozrel na mňa s plnou vážnosťou:
"To sa dá?"
" A čo by sa nedalo? Všetko sa dá. Prídem do pôrodnice s vami, povieš, že si jej brat, ja že som otec a hotovo. Priezvisko dáme moje, na rodnom liste budem ja a bude. Žena sa ti dá dokopy, z pôrodnice odídeme naraz, každý pôjde svojou cestou a vybavená vec."
Po niekoľkých sekundách ticha sa na mňa Miro pozrel a spýtal sa:
"A čo ty sám s tým deckom budeš robiť? Jak ho nakojíš?"
"Miro, neboj sa, existuje aj sunar, neni to veľmi dobré, ale dá sa to. A do pôrodu je ešte ďaleko, ja si to za ten pol rok dajako zariadim." Z úst mi také slová povychádzali, čo som ani nevedel, že poznám.
Rozišli sme sa s tým, že Miro sa porozpráva zo ženou a na druhý deň mi povie.
Neviem, ako Miro, ale ja som celú noc nezažmúril oka. Rozmýšľal som, ako budem vstávať každé ráno a každý večer a každú noc, prebaľovať, ohrievať mliečko, miešať kašičku, ako budem prať plienky, ako budem toho krpca rozosmievať, ako ho budem učiť chodiť, ako ho budem učiť rozprávať... ako ho zodvihnem vysoko a ako to bude moje dieťa.
Začal som som sa na tie starosti nejakým neskutočným spôsobom tešiť. Úprimne a veľmi. A v takom nejakom rozpoložení som zaspal.
Ráno som sa do roboty chystal akosi inak. Oholil som sa poriadne, nie iba tak letmo, navoňal som sa, ostrihal si nechty, zuby som si drhol hádam aj celú minútu.
Cesta do roboty trvala dlhšie. Tešil som sa tam a bol som nervózny, ako keby som šiel do pôrodnice ako čerstvý otec.
Miro prišiel do roboty s malým monoklom, ale žena vraj súhlasila.
Celý ten deň som chodil ako v siedmom nebi. Budem otcom. Otcom dieťaťa, ktoré som síce nesplodil a ktorého matku som v živote nevidel, ale otcom. Cítil som sa ako keby som už bol veľký. Taký veľký, o akom vždy hovoria deti v škôlke, keď sa ich pýtajú, čím chcú byť alebo aké budú mať auto.
Keď som prišiel z roboty, sadol som si k počítaču, začal som zapisovať zoznam vecí a počítal som, koľko budem musieť za necelý rok našetriť, aby som s bábom mohol ostať doma čo najdlhšie.
Keď som na internete zbadal tie pálky za kočík a detské oblečenie, zažíval som stavy takej úzkosti, že som na posedenie zožral skoro dve celé kocky čokolády, čo zostala z víkendu, keď sme s frajerkou pozerali film.
Apropoas, frajerka. Čo jej poviem? Budem otcom? Veď prídem aj o frajerku aj o fasádu. Čo už.
Keď som to všetko zrátal a prirátal som k tomu výšku rodičovskej sociálnej dávky a moje celoživotné úspory, vyšlo mi to tak, že ak na ten čas odídem z podnájmu domov k rodičom, bude sa to dať vydržať, kým pôjde malé do škôlky. Tie štyri roky som si nevedel predstaviť celkom presne, ale nejako som sa na ne tešil.