Basnicky.sk

Sedel na posteli. Pohľad na neho vo mne vyvolával protichodné pocity. Ale jeden jediný ich všetky prekryl. Bolesť. Trhalo mi vnútro. No tvár ostala pokojná. V hlave mi bežal film. Mihal sa obraz za obrazom. Moje prázdne oči zrejme prezrádzali duchovnú neprítomnosť. Ešte stále som to nedokázala pochopiť. Nedokázala som prijať pravdu. Skutočnosť. Že umiera. Nepripustila som si to. On nesmie umrieť. On neumrie. Slepá nádej či pevná viera? Sebeckosť. Proste som si nevedela predstaviť svoj život bez neho. Brala som ho ako samozrejmosť. Potrebovala som ho k životu. Bola som sebecká, že som ho chcela chcela mať pre seba a nedovolila som mu odísť. A on bol sebecký, že si dovolil umierať a ani sa ma neopýtal, či ho už nepotrebujem, či ho od seba pustím, či to bez neho prežijem.
Sedeli sme tam a hľadeli jeden na druhého. Ticho bolo krájateľné. Každý bol ponorený do vlastných myšlienok. Každému sa odohrával v hlave iný príbeh. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť... No predsa bolo na tých príbehoch niečo rovnaké. Hnali nám slzy do očí. Boli na krajíčku. No nevytryskli. Nesmeli. Ale tie skryté slzy boli zvláštne. Pri tých filmoch, čo ám výrili v hlave, sme mali pocit šťastia. Šťastia z minulosti. No zároveň strach z prítomnosti, ktorú sme nedokázali prijať a otázniky do budúcna. A smútok z toho, že filmy, čo sa už odohrali sa už nikdy neodohrajú. Nemajú sa ako. Ak zomrie jeden hrdina, pre toho druhého je to akoby sa pokúšal letieť len s jedným krídlom.

Hrdinovia neumierajú. Nesmú. Čím by bol tento svet bez hrdinov? Bez snov, ideálov a nádeje???

Hrdinovia neplačú. Hrdinovia nestarnú. Hrdinovia... Sa nestrácajú. Nemiznú vám spred očí, hoci ich telesná schránka tu stále je.

Bol tu. Videla som ho. No nedokázala som akceptovať skutočnosť. Môj hrdina plakal. Môj hrdina zostarol. Môj hrdina umieral. Hrdina môjho detstva, niekto, na koho sa moje detské oči upierali priam s nadpozemskou úctou, niekto, o kom som si myslela, že pre neho nie je nič nemožné a nedosiahnuteľné, niekto, kto mohol podľa mojich očí sfúknuť hviezdy, umieral. Ako obyčajný človek. Akoby to nebol hrdina. Môj hrdina!!!

Rúcali mi moje detské sny. Rúcali mi ilúzie. Brali mi môjho hrdinu. A spolu s ním umieral kúsok mňa. Pomaly mi srdce naťahovali na škripec. Doťahovali, doťahovali... A čakajú, kým praskne.

Nech sa stane čokoľvek, nádej nesmie umrieť. Nesmie umrieť viera. A váš ideál budúcnosti. Nesmiete si nechať vziať hrdinov. Nikdy.

A tak bude musieť navždy žiť. Bude žiť vo mne. V každej jednej mojej bunke, v každom vlákne DNA, v srdci a hlavne v krvi. Pretože mám jeho krv. A pokým žijem ja, bude žiť aj on. Naveky, vo mne.