Pozväzovaná stovkami minút,
vo vypratom prádle bežím si napred,
plno strachu v nohách,
a žijem zo dňa na deň.
Videla som veľa hriechov,
dnes mi ich Otec denne vyčíta,
i keď nikdy predtým som ho nevidela.
- a odpadli posledné zábrany –
čudní ľudia sa objavovali,
na smradľavej ceste som putovala v mrakodrapovom chaose.
Cez mesto plné smetiarov,
hádzala som nekomerčné gestá,
kŕmila chudákov,
čo ryžujú zo srdca posledné zlato.
V prachu som zazrela reflektory,
a dávila sa vlastným dychom.
Len láska začala vo mne ticho fňukať,
márnila som čas na bolestivý ciferník
a pochybovala v pravý svet.
- a Arkádia nechodila –
Raz na tichom mieste som stretla zúfalca,
bol nenápadný a nahý,
tajil v sebe kúsok dobra,
no mal ho tam !
omámený dlhými súmrakmi,
hľadel cez vystrúhaný kontinent
a ja som ho už nechcela opustiť .
A dnes už zase putujem,
z mesta vypestovaného i pre mňa,
zo záhrad primitívnych spoločností,
zo zvykov a návykov..
ako pútnik, čo nepoznal svet.
Dátum vloženia 9. 8. 2010 12:10DanaFuri
Pútnička
Básnička je vložená v kategórii Ostatné
Počet zobrazení básne 1475
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- rohlík
podobne ako predchadzajuca..ale toto sa mi paci:
omámený dlhými súmrakmi,
hľadel cez vystrúhaný kontinent
a pochybovala v pravy svet? (o pravom svete, snad)
9. 8. 2010 13:22