Basnicky.sk

Zašlo slnko za vysoké hory,
a Jano po hlbokom lese snorí,
tíško si hudie pesničiek slová,
aby mu dlhá noc krátkou bola.

Luna už vychádza,
dubček si pohládza,
hladí ho jemnučko,
sťa zrelé jabĺčko.

Pod dubom fialôčka,
plače a narieka,
spomína ako hľadela do oblôčka
a milý jej mával zďaleka.

Ružička útla vynorí kvet,
spod veľkého lista, sťa celý svet.
Jemne sa usmieva a pritom šepoce,
počuješ slávika, hľa ako šteboce.

Nebudeš ty sama s uzlíčkom pod srdcom,
pošepne fialke aj masívny strom.

A tu zaznie niečí hlas,
stál tam pod dubom, sťa zlatý klas,
pekný, mohutný a zrelý tiež,
vzal si fialku a išiel preč.

Zložil ju na posteľ
nežne snila,
v sne víla povie jej,
aby už uverila.