Cez okno z ulice dolieha ku mne ruch,
no ja sa cítim akoby mi chýbal vzduch.
Každé nadýchnutie ma bolí čoraz viac,
pomaly kráčam k oknu na nič nehladiac.
Opieram sa s rukami na bielej parapete,
nič ma nedokáže udržať na tomto svete.
sadám si hore o rám okna sa opieram,
podo mnou čriepky života – nezbieram.
Toľko krát som ich lepil ,už nemám chuť,
chcem len zavrieť oči a navždy zabudnúť.
Jeden dvíham, zo smútkom naň pozerám,
je tam šťastná dvojica, a ja tu sedím sám.
Bola si tam so mnou, s jamkami na lícach,
prichádzam o Teba, a mám z toho strach.
Viem, bol to len obrázok mnou vysnívaný,
a tuším, že všetko je preč a nesplní sa mi.
Nakláňam sa, cítim jemný vánok na tvári,
zabudnúť na Teba sa mi ani trošku nedarí.
púšťam sa okna, púšťam sa svojho života,
chcel som byť s tebou, ostala mi len samota.
Dátum vloženia 30. 5. 2010 01:35Jojjinko 
no name 1
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1474
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti