Basnicky.sk

...prežívala najťažšie obdobie svojho života. Nikto ju nechápal, nikto ju nevedel podržať, nikto jej nevedel dohovoriť. Nemala zmysel života. Nemala prečo žiť. Nikdy nevedela zmysel svojho života a nevedela ho ani nájsť.
Nastúpila na strednú školu. Nikoho si však nevšímala. Bola uzavretá do seba samej. Ak sa k nej niekto prihovoril, odpovedala, ak nikto, mlčala. O nejaký ten čas sa začala prihovárať k svojím rovesníkom. Hoci si stále nahovárala, že je bezcenná, že je iná ako jej rovesníci, pokúšala sa nadviazať rozhovor, ale bála sa, že ju nikto nebude počúvať. Bola si istejšia len keď bola sama. Bez cudzieho vplyvu. Často sa zahľadela do neznáma a predstavovala si lepší život. Boli to však len predstavy. Nikdy sa neodhodlala za svoje sny bojovať, pretože stále, keď sa odhodlala ísť si za niečím, stále sa jej všetko zrútilo ako domček z karát. Keď v jej živote náhodou nastala veľká zmena, bola úplne v koncoch. V poslednom čase sa jej vôbec nič nedarilo, všetko videla čierno...nič bielo. Už ani nedúfala, že stretne človeka, ktorý by jej poradil, strávil s ňou len chvíľočku času, aby sa mohla porozprávať, aby jej mohol niekto poradiť...
Až raz... Raz, keď sa stretla s človekom, v ktorom videla obyčajného chlapca, práve vtedy sa jej život začal meniť. Čím viac ho spoznávala, čím viac času spolu trávili, tým viac si bola istejšia, že je tu niekto pre ňu. Bola si istá, že je tu niekto, kto ju vypočuje, kto jej poradí, kto jej dohovorí, kto ju pochopí a podporí. Vedela, že je na svete aspoň jeden človek, ktorému záleží na tom, aby ona na tomto svete žila, aby jej bolo na tomto svete lepšie. Keď ju niečo ťažilo na srdci, mala sa komu vyrozprávať, keď potrebovala poradiť, mala nablízku človeka, ktorý jej s radosťou poradil a pomohol. Keď už nemala chuť žiť, bol tu a dokázal jej, že má pre koho na tomto svete byť. Presvedčil ju, aby žila. Presvedčil ju, že je tu dosť ľudí, ktorí ju potrebujú. Brala ho ako dobrého priateľa, ako vlastného brata... Prežili spolu dlhé hodiny rozprávania sa, dlhé chvíle bláznovstiev...Až raz prišiel čas, kedy ich osud rozdelil. Prišiel čas, kedy jej vyznal lásku. Až vtedy jej došlo, prečo bol k nej vlastne taký dobrý, taký pozorný, taký milý, taký chápavý, taký obetavý. Aká bola však jej odpoveď??? Ľúbila ho tak ako on ju??? Nie. Bola mu veľmi vďačná za to všetko. Za jeho pozornosť, za jeho pochopenie, za jeho vypočutie, za jeho rady, za to, že bol tu pre ňu. Ale nemohla a ani nevedela mu dať takú lásku, ako on potreboval. Akokoľvek sa snažila zaľúbiť sa do neho, nešlo to. Sama nevedela prečo, veď bol jej zo všetkých najbližší. Vedel o nej úplne všetko. Bola sklamaná, že nevie ľúbiť niekoho, kto pre ňu toľko urobil a on bol sklamaný, že robil všetko pre to, aby bola šťastná, aby si ju získal a ona ho odmietla. Nedokázala ho ľúbiť, pretože ľúbila niekoho iného. Hoci on pre ňu znamenal veľmi veľa, nechcela o neho prísť ako o kamaráta, ale nedokázala ho ľúbiť. Vedela mu poskytnúť dobré priateľstvo, ale pre neho to asi bolo málo. Po čase, po tom, ako mu videla slzy v očiach pri slovách: „Ľúbim Ťa.“, chcela dať tomu vzťahu šancu, ale skoro si uvedomila, že nebudú spolu šťastný. Obaja očakávali od života niečo iné a predsa to isté. Ona chcela mať čím skôr svoj vlastný život, prácu, manžela a deti. On chcel počkať,... mať vyššie vzdelanie, potom nasledovala práca, manželka a deti. Spoločné čo však mali bolo, že obaja chceli mať vedľa seba človeka, ktorý by ich chápal vo všetkom, ktorý by ich ľúbil, bol im verní... To by si navzájom vedeli dať, ale to ostatné nie. Ak by naliehala ona, bol by nešťastný on. Ak by naliehal on, bola by nešťastná ona. Po jej odmietnutí sa ich dobrý vzťah rozplynul ako snehová vločka na teplej dlani. Nemala už nablízku človeka, ktorý by jej pomohol v ťažkých situáciach. Nevedela sa zmieriť s tým, že už sa nemá komu vyrozprávať, že nemá po svojom boku najlepšieho kamaráta. Zasa sa jej všetko zrútilo. V noci sa budila zo snov, v ktorých bol on. Bol tam, rozprával sa s ňou, smiali sa spolu, ale bol to len sen. Veľakrát sa pokúšala mu písať, ospravedlňovala sa mu za to, že tak dlho musel čakať, že dúfal, že ju bude mať a ona ho sklamala. Chýbal jej. Chýbali jej jeho pekné slová, múdre nápady, ktoré jej dával, keď mala nejaký problém. Chýbal jej jeho úsmev, jeho smiech, keď spolu vystrájali. Ale čo jej len zostalo??? Zostali jej už len spomienky, ktoré sa jej vryli hlboko do srdca a mysle. Teraz sa už len nemo pozrie na jeho fotku, pospomína si na chvíle, keď mala nablízku takého dobrého človeka, usmeje sa a v duchu si povie: „NAVŽDY ZOSTANEŠ HLBOKO V MOJOM SRDCI!“ A prečo??? Pretože také pochopenie a také kamarátstvo je krajšie než čokoľvek iné na tomto svete. Nech sa už on k nej zachová akokoľvek, v jej srdci bude naveky a svojím spôsobom ho bude ľúbiť navždy!!!!