Basnicky.sk

neviem čo písať mám, trápne rýmy, čo zvládne každý?niesom obraz, čo nemá rám,a niesom maliar, čo stojí si v daždi... stojí a do neba pozerá, zo všetkých strán obraz si obzerá,chyba je v ňom, nie na obraze, všetko si uvedomí potom, keď sa celý pomaly rozmaže...farby sa začnú do seba vlievať, --utvárať harmóniu, jemu začne srdce zvierať, prečo nezbadal chybu jedinú?potom pôjdu okolo krídla, čo pravdu mu povedia, letia ďalej, len ako dve rydlá , ktoré ublížiť dokonale vedia..potom z neba príde anjel, čo na nohy ho postaví, povie mu: ,ja som ti vravel..´ale on sa zotaví..boh mu totiž zošle anjela ľudskej podoby,čo s ním bude až do doby, keď všetka láska na svete pominie, ale tá ich trápne nikdy nezahynie..to všetko je veľmi pekné, všetko sa to dobre hovorí, takéto rýmy sú nekonečné a až potom keď tá posledná dohorí...ľudia si uvedomia akí sú si navzájom doležití,potom všetkom-v dobrom aj zlom prežití, si sa návzajom budú oveľa viac ceniť..každý sa začne meniť..vtedy sa všetci dokonale ukážu, a maliar nájde starý obraz a zoberie ho, objaví rám opraví vinu napáchanú..obraz na stenu zavesí, sú na ňom krásne pralesy...lebo na nich človek nestihol nechať veľkú stopu, ako dve krídla, čo volajú ich rydlá, čo jediným mávnutím vyvolajú potopu...sú však na svete dvaja ľudia, ktorým tieto rýmy skladám, hoc sú trápne, hoc niekde blúdia, ja v kútiku srdca predpokladám, že raz nájdu sa a nidky na ceste života, nestretnú dve krídla ktoré sa, budú potulovať ako dve motovidlá..