Basnicky.sk

V jemnučkom vánku prežiarenom jarným slnkom sa nezbedne kolísali ťažké žlté hlávky. Pri každom výkyve dlhej tenkej stonky sa zdalo, že nežné kvietky sa už-už odlomia. Na sklonku dňa...


Bolesť. Tma. Dezorientácia. Chlad. Bolesť...
Precitnutie!

Skrehnuté prsty jej prechádzali po tvári, stierajúc vlhkosť. Slané guľôčky sa kotúľali dolu po sluchách, navliekali sa na jej dlhé vlasy ako koráliky. Ako slzy z hĺbky duše, vyronené nie očami, nie tak jednoducho a priamo. Každá jej čiastočka sa chvela, intuitívne, v očakávaní. Tak sa každým jedným pórom predierala na povrch najstaršia a najprimitívnejšia emócia. Strach.
Ale ona si to neuvedomovala. Jej telo a duša netvorili v tejto chvíli jednotu. V mozgu sa jej preháňali chaotické náznaky a útržky myšlienok, ktoré jednoducho nestačila spracovávať. Bola niekde na pokraji hranice medzi dvoma svetmi, realitou a strašným snom. Vôbec si nebola istá, či jej telo skutočne horí bolesťou, či je to len blúznenie. Ležala tam roztrieštená na márne kúsky a predsa vcelku, roniac zo seba studený pot. Až pomaly si začala uvedomovať priestor, svoje ťažké ruky a nohy. Telo si dokázala spojiť s rezavým pocitom v pľúcach pri nádychu, s vyprahnutými ústami aj končekmi prstov, ktoré začali horúčkovito behať po hlave a hrudi. Zistila, že bolesť je fyzická ale nie príliš intenzívna. Nie natoľko, aby zatemnila oslabené zmysly. Tie teraz začali šalieť a vypočítavať pravdepodobnosť únikových možností. Tak to malo byť.

Svetlo!

Odrazu sa jej pred zavretými viečkami rozľahol výbuch červených ohňostrojov a prinútil ju zvraštiť čelo. No čo ako chcela pootvoriť oči a konečne zistiť, kde len môže byť, nešlo to. Akoby jej pritom bránili ťažké olovené padacie dvierka a nie tenká pokožka obrúbená hustým vejárom čiernych mihalníc. Pokúsila sa prevrátiť nabok, lebo žiara začala byť nepríjemná. Podarilo sa jej to na druhý pokus, no len čo sa dotkla nosom chladnej zeme, zasyčala od bolesti, ktorá jej ako šíp vystrelila do ľavého stehna. Nahmatala v ňom zapichnutý akýsi predmet. Nepokúšala sa ho vytiahnuť. Netrúfala si odhadnúť, ako hlboko je zarytý. Isté však bolo, že je tam už dlhšie, lebo tenká látka nohavíc tvorila spolu so zasušenou krvou účinnú zábranu proti krvácaniu. Nemohla riskovať, netušila koľko zo vzácnej tekutiny stratila. Pri tlmenom zjojknutí sa jej pery trhane odlepili od seba a ona pocítila, že napnutá pokožka pod náhlym náporom popraskala ako slnkom vysušená zemina. Na brade ucítila pramienky horúcej krvi. V úzkych mikroskopických riečkach jej stekali po ľavom líci a opäť sa stretávali pod jej hlavou, tvoriac pomaly mláčku. Na jazyku pocítila kovovú pachuť a odrazu sa jej vnútornosti pokrútili v prudkom kŕči. No akokoľvek silno ju napínalo, z jej útrob nevychádzalo nič. Ústa mala plné krvi, ktorú sa snažila vypľúvať a hlavne si nijak viac neublížiť, lebo sa stále zvíjala v záchvate. Keď to konečne zastalo a jej roztrepotané srdce búšilo tak silno, že to cítila až pri korienkoch vlasov, ostala dlhú chvíľu ležať.
Opäť upadla do bezvedomia.