Basnicky.sk

1. KAPITOLA: TMAVÝ TUNEL

(úryvok)

Je jesenné ponuré ráno a dážď bije do okenných tabúľ nemocnice. Ešte je tma, pouličné lampy blikotajú, sem tam nejaká nesvieti, vrhajú na chodníky zaliate kalužami zlovestné tiene. Stromy zvierané vetrom akoby spievali sonáty... sonáty bolesti... sonáty o vyhasínajúcom svetielku života...

„Nieee!“ kričala žena v nemocnici schúlená na zemi, „Nie, zachráňte moju dcéru! Zachráňte ju... moju Miky! Prosím...“

Žena držala kŕčovito dcérinu ruku. Po lícach jej tiekli slzy a kvapkali na biely nemocničný vankúš, kde robili vlhké fľaky. Celá sa triasla.

„Odveďte ju,“ povedal lekár kolegovi a jej manželovi, ktorý doteraz stál v kúte izby. Nemo, len slzy a bolesť v očiach.

„Nie! Ja chcem zostať s ňou! Ona ma potrebuje! Moja Miky! Prosím, ja chcem byť s ňou! Nechajte ma tu! Prosím...“ kričala.

„Láska, poď!“ ťahal ju manžel von z miestnosti, kde bojovala ich dcéra o život.

„Nie, ja chcem zostať tu!“ zúfalo bojovala matka za právo zostať so svojím dieťaťom.

„Lenka...“

„Nie, nechaj ma! Ja budem tu!“

„Lenka, pozri sa mi do očí.“

„Nie...“

„Pozri sa mi do očí, Lenka,“ a chytil jej tvár do dlaní. Ich oči sa stretli. Bola v nich bolesť. Bol v nich strach... veľký strach..

„Lenka, my jej tu už nepomôžeme... poď!“ a ťahal ju von. Išla. Po buchnutí dverí sa schúlila v manželovom náručí. Jej hrudný kôš sa prudko dvíhal a zasa klesal. Celá sa triasla.

„Neboj, všetko dobre dopadne. Oni jej pomôžu,“ tíšil ju manžel a hladil ju po krásnych dlhých vlasoch. Kedysi mala také aj Miky... kým bola ešte zdravá...

„Prečo, Tibor? Prečo?“ vzlykala a tupo bila do manželových pŕs, „Prečo práve Miky? Veď má len osem! Prečo?“

Tibor ju ešte tuhšie objal. Plakal. Tiež sa veľmi bál, že príde o jedinú dcéru. Tiež sa pýtal, prečo práve Miška, ich Miky. Nevedel. Nikto nevedel.

„Lenka, keď toto všetko skončí, pôjdeme niekde na dovolenku, dobre? Hocikam. Zoberiem si konečne voľno a pôjdeme niekde všetci piati. A môže s nami ísť aj tá Miškina kamarátka Bea. A pôjdeme hneď, ako Miška vyzdravie.“

„Ale Tibor...“

„Pssst...“ priložil jej prst na ústa, „neboj sa, ona bude v poriadku. Uvidíš,“ šepkal jej do ucha a vtisol jej na pery bozk.

„Ale čo ak nie?“ rozplakala sa ešte viac.

„Neviem, ja naozaj neviem...“ povedal a rozvzlykal sa. Pevne sa objímali a modlili sa k Bohu, aby im nezobral jedinú dcéru.

„Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš,“ povedala Lenka.

„Lenka...“

„Sľúb mi to, prosím!“

„Nie, neopustím. Nikdy ťa neopustím, Lenka.“ sľúbil jej.

„Ďakujem.“

Bolo ticho. Len dážď neustále narážal do okien.

„Ľúbim ťa,“ povedal Tibor svojej žene a ešte viac sa ku nej pritisol.

„Aj ja teba, láska...“

„A nikdy ťa neopustím...“