Basnicky.sk

Vládne tu tma,
dnes ani mesiac nesvieti,
pouličné svetla blednú
a jeho sny o láske šednú.
Počuť malé krôčky do ticha,
no ani slovka nepovie on,
ani nočná ozvena.

Ulička dlhá,
konca nevidno,
ako sa cíti?
Nevedno.
Čaká na niekoho,
kto nemá prísť,
chce sa mu z chodníčka prudko zísť,
stratiť sa
a viac sa nevrátiť,
aj tak nemá čo stratiť.

Nevidí dievčatko,
čo stoji za rohom,
netuší,
že cíti sa rovnako ako on.
Vieš,
spája ich bolesť v srdci,
on netuší,
že je jej súci.

Pomaly,
nesmelo,
schádza z chodníka na koľaj,
nemyslí na to,
čo sa môže stať,
aj tak nikdy nebude nikoho milovať.


V diaľke počuť vlak,
dievčatko vie,
čo sa bude diať.
V hlave ma hrozivé myšlienky,
boji sa,
že jej ostanú na neho len spomienky.

Kým nie je neskoro
dáva sa do behu,
jemne ho odstrčila na trávu.
Nočnú tmu
vystriedalo silné svetlo,
prudká bolesť,
svetlo zhaslo.


Už necíti bolesť,
len teplo jeho náruče,
padá jej kvapka na líce,
z jeho očí leje sa jedna za druhou,
cíti sa vinný,
trpí s ňou,
výkriky to ticha letia tmou.

Ona vie,
že umiera,
no aspoň v náručí svojho anjela.

Zavrie oči,
posledný kráť vydýchne,
on k srdcu si ju nežne privinie.

Po prvýkrát cíti,
že niečo malo zmysel,
že niekto mal ho rád,
ani sa to nezačalo
a už aj prišiel pád.

Konečná, akú nečakal,
už je studená,
život z nej vyprchal,
neodíde,
cíti, že ju miloval.

Ležia,
slniečko vychádza,
čo sa stalo,
pomaly mu dochádza.

Najradšej by zaspal s ňou,
a už sa nezobudil,
no nemôže,
vie, že sa musí vrátiť
a navždy ju opustiť.