Basnicky.sk

V živote sa nič neopakuje dvakrát.
Iba niekedy sa nám primarí : Túto situáciu,tento okamih som už raz zažil.
To sa stáva každému.
Možno sa nám niekedy o niečom snívalo, a zrazu ten sen,tú istú situáciu
prežívame v reáli.
Ostaneme zháčený,možno až zmrazený,
ale okamih vystriedajú v rýchlom slede ďalšie podnety a už nemáme čas
sa k tomu vrátiť.
To je život. Je ako rýchlik a na jednotlivca nečaká.
Treba rýchlo ešte za jazdy naskočiť,lebo ostaneme na opustenej,ošarpanej stanici
sami a už nikto nepríde.
Možno,že aj niekto príde,ale bude to asi z vedľajšieho poľa bezdomovec
pohľadať v prítmi staničných lámp zakotúľané drobné mince,
lebo už iba na tie sa spolieha.
Jemu zlatý veľký dukát život nenadelil,
alebo ak áno,
okradli ho,
alebo vlasnou ľahostajnosťou oň prišiel.
Skrátka,možno ho mal,
ale už ho nemá.
A tak vo svetle staničnej lampy
kde pod plexisklom leží aspoň za dve hrste skapatých komárov a múch,
hľadá na peróne aspoň pár lacných mincí,
aby si mohol kúpiť litrík lacného vínka
a okúzliť si rozum lacnými snami
podopretými práchnivými piliermi stuchnutých klbiek starých handier,
aby holé bedrá aspoň v noci nemal položené ako Kristus na holej zemi.
Nie že by sa cítil ako Kristus,ako trpiteľ,
zahĺbený do svojho sna a možno do spomienok bývalej krajšej minulosti
zbiera si črepinky šťastia a dúfa v krajšiu budúcnosť.
Prežil zimu a teraz dúfa,že bude teplo aj v noci pod vŕbou pri rieke,
čaká ho teplo,
čaká ho slnko,
čaká ho leto,
modré nebo...
Prežil to zimné peklo
...a čas beží,tečie ako voda snehová v rieke.
...a jeho zlatý dukát na oblohe mu zo dňa na deň
stále viac a viac hreje,pečie...
Prežiť v šťastí ešte aspoň jedno,
aspoň toto leto...

Ale opustené a zabudnuté malé staničky majú aj svoje iné čaro.

Každý človek má iba jeden pár oči,
a preto každý vidí to,
na čo sa jeho myšlienky upierajú.

Posledná aktualizácia: 23. 3. 2010 21:36