Basnicky.sk

Za starou dokorán otvorenou bránou
čo víta vždy iba tiché havrany v čiernom
čakal chodník zaprášený ušliapaným sivým snehom,
vŕzgal ťarbavo pod neistým krokom nesmelých návštevníkov,
ale inak mlčal,
ako inokedy všetko v tejto starej časti mesta dôstojným tichom.

I trávnik z oboch strán ako vždy v zime
čušal pod bieločierným snehovým príkrovom
nakoniec brána zhltla potichu všetkých čierných pasažierov,
aby o chvílu vypľula ich späť s emóciami do ruchov života
ako žobrákov na ulicu.

To nádvorie vo vnútri bolo plné malých krížov
a zošuntelá budova vládla im uprostred.
Ten zošliapaný chodník viedol po schodoch do jej roztvorených krídel
a v strede smrť ako srdce v tele
trónila a smiala sa všetkým do ksichtu.


PS: Na pamiatku môjmu kamarátovi Dušanovi.

Už nikdy si nič nepovieme.
Už nikdy spolu na rybách nepoklebetíme.
Napriek tomu vždy,keď si sadnem k vode
a nastavím rybárské prúty,
vždy si na teba spomeniem.

Posledná aktualizácia: 23. 2. 2010 20:44