Basnicky.sk

Komu mám otvoriť bránu krvi?
Smiem ešte zaľúbiť dvoch hriešnikov,
kým ostanem zbabelo sedieť nad hierarchiou možných nocí?
Skúmavo odkopnúť obludu tela,
smiech odraziť na najbližšiu hádku.
Nemusím porekadlami zaklínať tvoju dušu.
Zamotane krúžim ako sup nad znetvoreným telom
a čakám na bránu, kde vypľutá hudba
nesmelo vábi aj môj hlad.
Necítim, že včera ma zabil pohľad na teba.
Ako múmiu ma odnesieš do útrob kamenia.
Zlý prastarý hluk!
Ako nevábne ma vnášaš ku smrti,
tej kňažky dobrodenia pre moju utrápenú dušu.
S krvou - priateľkou na časté osamenie -
sa priatelím viac, ako s tebou.
Neznič moju váhavosť.
Si zlý a krutý, ty zhýralý tvor.
Smútkom ma zaveď do hriešnych tiel,
kým srdce búši na povrch mojich pŕs.
Zanedbaj ma ako lastovičku na dne noci,
opri svoj zrak do spenených kútikov pier.
Znetvoríš ma a potom hlasno odratúvaš sekundy...
Kým život ako najväčší nepriateľ nevystaví
na obdiv zrakom bielu zástavu...