Basnicky.sk

Občas mám pocit
akoby som príliš rozprávala...

keď strácam nádej
a zabúdam cieľ
iba pre pokoj ľudských hrán
znova začínam pliesť
to, čo mi osud raz dávno vzal
snažím sa vidieť minulosť
obliecť vánok
vkročiť na miesta, kde aj
posledná kvapka medu
padne ako balvan

v kríkoch krásy sa zohralo
možno nie posledné dejstvo
argumentov a hudobných
nášiviek
z kopy suchého sena
mal by si mlčať
kričala som
tvojou kopijou obohnaná
zo všetkých strán
chcela som šťastný pokoj

a koniec
nikdy som si nemyslela
že sa ťa niekedy budem báť
tak ako som sa bála vtedy
keď zo spánku vyberal
si mi smiech
násilím zavretá v pasci
ktorá bola tvojimi vlasmi
ako na kľúč omotaná
okolo tečúcej hmoty

a potom na konci dňa
renesančného mladnutia
bola som ako farebný motýľ
slobodná a jemná
na dotyk
v hĺbke nového bytia
naozaj s páperím na dlani
a zelenou mašľou v prameni
mohla som si dovoliť
stáť a nerobiť nič

už kvitli ruže
a celý svet napomáhal
im rastu
zostával si nemý na chodbe
na to, dúfam, nezabudnem
škriabal si mi na dvere
dokonalé obliehanie pier
okrajom som vznášala plachty
jediným lupienkom
zamilovanej skazy

záhyby na rukách
by som použila ako model
pre detail školskej práce
všade len bodky
nádherné v počasí po búrke
akoby som ich popísala tušom
a pierkom vo vlasoch
niťami v lesku hliníkovej
mäkkosti
lúpanej kože z tela von

zrazu bol v podobe iných
po stromoch ma prenasledovali
čierne stáda vrán
pozoroval ma z diaľky
na jeden ťah
otrávený mimikou
mňa uhryzol had
prsty voskom potreté
a tvár lepkavým jedom
stále si rovnaký

spomínam na júnové bláznovstvá
alebo skôr rozprávková
romanca
ako sme ležali v tráve
a posúvali si miesta
keď nám na hlavu
padali gaštany
alebo keď malí chlapci
jedli záhradné jablká
aj bez viet viem

po čom srdce túži
očami tvojej duše
môcť sa ti opäť prehrabávať
zarytými nechtami
to, čo si mi dal
nech zostane otvorené
chránená rastlina vo vode
ktorá sa nikdy nevyparí
nevyschne
možno len ak zájde slnko

poznáš ten pocit
keď sedíš zakotúľaný
v tmavej džungli
pozeráš sa na morské riasy
a myslíš na to
čo všetko ti chýba
rozprávali sme o armáde
o rakve, čo sa rozmlátila
na malé kúsky
o smrti v strachu

akoby si tam bol ty
väzeň v mojom objatí
dnes už nik nie je
nevinný
dokonca ani v tej láske
a ja píšem príbehy
skryté v zaborenej labuti
do blata
v mene zákona mojej
vlastnej slobody

v názve jedného dňa
kedy sa vzdám
možno vznikne nový čas
a priebeh letu sa stane
atrakciou pre sloníčatá
štvorcová záclona na dosah
šampón na perie
a vankúš dúfam zostane
chémia zostarne
snáď vesmír bude červený

budem spájať zvuky kvapiek
zdvíhajúceho sa dažďa
ako obyčajný človek
s nahou kožou
ktorá sa spálila
a pritom som stále
malý obor
na prahu cesty zmien
neprečítané strany
a naša tajomná neistota

celý svet mi mohol byť
ukradnutý
aby som vyrástla a držala
tvoje dlane ako servítky
bolo leto v zatúlaní
čakalo sa na nový život
ruže som si kládla na oltár
červenú čiernu krásu
kresbu z denníka
a podlahové pohľady

stretávali sme sa
na pracovnej ploche
verila som, že príde minulý
deň a stane sa budúcim
pochopila som osud
a dnes aj predpísané slasti
ďalšie riadky si vyhľadával
ako skoro spoločné noty
páčili sa mi mydlové bubliny
a tam bola skrytá chyba

po málo nekonečnom čase
úsmev sa rodil každý deň
dokonca v kocke cukru
ale potom sa aj špagát rozsypával
či mi hviezdy podkopli hviezdu?
pamätám si na ten prvý jeho hlas
iba čistý kamarátsky
vzťah zadaných
ktorý oslobodil tmavé časti
nad polepené zrkadlá

potrebovala som iba hodiny
nebola som si ničím istá
tak, ako to už v živote chodí
jeden veľký kolotoč
iní ľudia a iné stavy
medené drôty prestávali byť
natoľko vzácne
že by sa objavil nový žáner
a k tomu si chcel vedieť
aký to má vplyv

nemusíš všetko a môžeš nič
znelo mi to opakovane
nie som princezná
čo sa budí z ročného spánku
možno len hlavná postava
ktorú si vybrala večná žena
bázlivo som dýchala
so záhadným darom v náručí
a ty nevnímaš, nereaguješ
nepochopíš

december bol plný slávnostnej
hudby na príchod môjho
viac krvou podobného
ďalšie ľudské telo
a aké bude veselé
je ako jemná ľalia
ktorej keď sa dotkneš
zraníš ju a kúsok z nej
sa vyparí...
podarený človiečik

a aby som nezabudla pripojiť
že skutoční priatelia
sú si vernejší než láska
jeleň, ryba a mačka
ako skoro najlepší
vždy sa snažíme pomôcť
jeden tomu druhému
alebo dvaja tretiemu
básnici na čiare budúcnosti
máme vieru ako zákon

stojíš tam chcieť odo mňa viac
a jediné, čo môžem je skúšať
alebo sa zamyslieť
povedať si všetky fakty
už sa nebudem starať
keď opäť viem, kam kráčam, snáď
myšlienkami aj skutkami
nech sny naplnia vločky medu
sladkého opojenia pre pery
a slaného vína

ako priezračná voda
po prvé svetlé vlasy
anjel, čo sa skotúľal do mláky
na kolená s prekážkami
nevedieť, čo robiť ďalej
nech bozky naplnia lásku
magicky napísané
v daždi s vášňou
akoby na súboji štyroch rúk
s podobou psychiky

keď som sa pozrela
cez okno mrazu
lastovičky ešte ležali pod
vodopádom tajomstiev
možno si diel z mojich snov
alebo iba prízrak
čo žije ako optimista
tak krehká a šialená
mohla by si mi aj ty závidieť
tie plnené prierezy

a čo so silou mokrej prírody?
pred bránou v objatí
-som hladná
minulý týždeň som sa dusila
nie morská panna
ani kráľovná opery
dovoľ mi začať odznova
po neviem koľký krát
dúfam, že neskončím ako Madonna
som to ja, ktorá čerpá

a je to on, jediný
budeme sedieť v kresle
z modrej hliny tvarovať dlane
umývať si studené nohy
a cválať životom
je nám skoro známe
potom ti odpoviem na otázky
všetky, čo boli a budú
s trochou hanby v zrkadle
dokážem aj nešepkať

porovnávať človek musí
svet o sebe je inteligent
cieľom a vierou ukázať lásku
tú, čo vo vnútri drží ba aj vrah
alebo dokonca ten jeden sám
vlastním túžby a predstavy
nesú sa v oblakoch
mystické výjavy slepých
hľadáme len tie svoje cesty
nech každý deň stojí za to

...a v náhlej chvíli
akoby mi prekážalo ticho