Basnicky.sk

Mane nobiscum, Domine,
advesperacit.
-
Les névroses, ou plutôt les
symptômes névrotiques, qui
sont des affections nerveuses.
On y inclut surtout les phobies,
mais également les hystéries et
névroses obsessionnelles.
-
-
/PROLÓG/
Uprostred šedého davu,
medzi lístim mŕtvej jari,
doplával som k baru,
spätne sa to možno iba marí,
všetky oči rovnakej farby,
len modrá umrela,
Aténa zhadzuje handry,
krása krídel dotlela,
plazíš sa po mne dotykom,
had pláva s pokrikom,
po kolenách sa korčuľujeme hnisom,
od bolesti plnou misou,
polámané nechty zatínam,
mäso, kosti k hräze napínam,
na raťazi a slučke
otrávim tvoje oko a ucho,
ako poslednej mojej slúžke,
trikrát ťa nožom pohladím,
a potom tvoje krvavé rúcho,
strach a radosť sa dovalí,
otvorím klietku s anjelmi,
ako muchám im otrhám krídla,
sadajú na koberec a vravia mi:
VŠETKY TVOJE HRIECHY ŤA VIDIA!
...
/PRED PROLÓGOM/
(Snehové vločky, mosty a klince.)
Kyslý zápach vriaceho potu,
démonstvo hrá slizkú notu,
zvláštne kŕče v ohnutom srdci,
rieka pár metrov ďalej piští,
derú si kolená ako sfetovaní vlci,
hladom sme si istí,
hádže ma svetom na strany,
veď nitky ťahajú havrany,
železná posteľ chladí aj potkany,
žobrem, vytesáme ju bozkami,
na raňajky štyrikrát skok z okna,
otvorená duša korenisto mokvá,
strhané tváre starca,
aj more sa solí a vysychá,
odkvitá uprostred marca,
cítim, že už aj chrasta nedýcha,
kukučka zniesla mašľu toho daru,
v konároch mŕtvej jari,
doplával som k baru,
spätne sa to možno iba marí,
peruť sa v kresle varí.
...
/PRED EPILÓGOM/
(Tieň už dospieval a spí, dve stoličky.)
„Zlatko, kedy si zaspala?“
„Buď ticho, počúvaj.“
„Ja viem, že si mi klamala!“
„Mlč...“
„Videl som tvojú radosť z hrôzy...“
„...“, nehovorí, len žmurká.
„Chýba mi sklo! Behám bosý!“
„Mlč...“, plače, je horká.
„Hmm...mrzí ma to. Naozaj.“
„Smrť sedí na strome a už olizuje hrozná...“.
...
/DEJ I./
(Zaprášené skutky a pol knihy, moľa.)
Trháme poštu pre Nebesá,
no ani vlas pýche nehne sa,
mučivo ožívaš v kazajke,
hladina sa len pohľadom čerí,
biela sa trepoce na vlajke,
moja noc ešte kúsok verí,
zažatá žiarovka praská,
z tvojich modrastých pier,
počúvam, nevýjde ani hláska,
si figúrka lesklých hier,
trháš si blúzku s gombíkmi,
bežíš lesom na prázdu lúku,
kde zasadáš s ohryzenými poníkmi,
v mojom náručí strácaš ruku,
a hoci sme na stráži
a hoci vidieť až za hradby,
počuj, láska, keď nás mrazí,
všetky naše hriechy nás vidia...!
...
/Dej II./
(Ticho, potlesk, pauza.)
...
/Dej III./
(Zahalené do plachty a dymu.)
Môj spln už odchádza,
nelež v krvi, spomínam,
obaja, cit aj rozum ma zrádza,
odovzdávam ťa ľadovým dolinám,
utri mi plač a vstaň,
pôjdeme tancovať von,
sypať popol do otvorených rán,
znič dom, zabi syna, otráv strom,
vo vzduchu sa sám topím,
chytajú ma činy starých novín,
vo vode s tebou lietam,
bolesť nás neskrotí,
ale malú pripomienku mám,
dýka sa len krátko zahrotí.
...
/EPILÓG/
Snehové vločky zlámali mosty,
pozostalí lepia klince na kostým,
oprášia zaprášené skutky,
napíšu nekrológ na pól knihy,
mosty rýchlo pľujú skrutky,
spútaná moľa krídlami do steny ryhy,
herci si oddýchnu, ticho, potlesk,
pauza...
Zlomíme kľúče,
zahalíme sa do plachty,
spočítame účet,
do dymu zahalíme aj jachty.
Tieň už viac nespieva.
Schizofrénia dozrieva.
Dve stoličky, jediná stojí,
Druhá leží pod kosou,
na najkrajšom poli...
Herci si oddýchnu, ticho, potlesk,
koniec...