cirius
Streda_Presso
Presso s mliekom a dva krát cukor poprosím.
-Páči sa!
-Ďakujem!
Tak toto je rovnica rituálu, ktorý absolvujem v našom bufete deň, čo deň. Mm rád presso. A mám rád aj tú pani predavačku. Neviem, ako to vydržala, ale za tie roky sa na mňa ani raz špatne nekukla. Nechce sa mi veriť, že človek dokáže mať toľké roky v kuse dobrú náladu. Zvlášť, keď vidí mňa. Našťastie ju dnes mám aj ja. Od rána som v akejsi povznesenej nálade.
Dnešok mi nikto a nič nepokazí. Je to už rozhodnuté. S ľahkosťou lesnej víly si nesiem od pultu presso na podšálke. Prekľučkujem pomedzi hladných študákov stojacich v nekonečnej rade. Našťastie sa mi podarilo zazrieť voľné miesto. Vynikajúco!
Dnes si aj sadnem. V tom nadšení som si však neuvedomil, že stôl bol až na jedno miesto obsadený sliepočkami a jedným kohútom. Kývol som sám pre seba súhlasne hlavou. Nevadí.
-Je tu voľné?
-Samozrejme! ozvala sa zdvorilo a veľmi usmievavo jedna z nich.
-A nemá prísť Maťa? zakontroval kohút, akoby chcel niečo naznačiť.
Mal som pocit, že kohút ma za stolom vidí nerád. Žeby vo mne videl ďalšieho kohúta? Pozrel som sa na neho, na presso, na neho a znovu na presso. Stále mi niečo nehralo. Možno to bol jeho kyslý výraz v tvári. Ako som si však už povedal, nikto a nič mi dnešok nepokazí. Začal som si vychutnávať teda kafe. Aj napriek tomu, že som sedel v školskom bufete, kde je o tomto čase hluk a nepokoj, nič som nepočul. Cítil som sa ako kôň s klapkami na očiach. Vnímal som len ticho a to jediné pred sebou. Presso. Kotkodákanie a sem-tam kikiríkanie z môjho okolia som prestával počuť, zvuky slabli, až bolo zrazu ticho. Stal som sa dokonale imúnnym na to všetko. Teda, okrem pressa.
Dopil som presso, odsunul stoličku a chystal som sa na odchod. Kohútovi zjavne odľahlo. Stále som nechápal, čo mu na mojej prítomnosti vadilo. Dnes si predsa nenechám pokaziť náladu nikým a ničím. Dnes je streda! A čo treba v stredu? Ak ste si v tomto momente spomenuli na zľudovené ......ť treba, tak ste na veľkom omyle. Treba totiž pozerať futbal. Moja nálada sa pohybovala vo veľmi uspokojivých hodnotách. Myšlienka na večerných deväťdesiat minút Ligy majstrov ma takmer vzrušovala. To sa však zmenilo po príchode na hodinu. Nasledujúcich deväťdesiat minút s pánom S. útočilo na utešené hodnoty mojej nálady. Sadol som si teda úplne dozadu v nádeji, že si ma nevšimne.
Nahováral som si, že s pánom S. mám uzatvorené neoficiálne prímerie. To znamená, že pán S. si ma vôbec nebude všímať a ja budem na oplátku deväťdesiat minút pekne potichu, a sem-tam si niečo aj napíšem. Prímerie bolo porušené ihneď po pár minútach. Otázku, ktorú mi polozil som nepochopil, požiadal som ho, aby mi ju zopakoval. Ani druhý pokus nebol úspešný. Kontroval som len nechápavým pohľadom. Vo výrazy mojej tváre bolo jasne badať otázku : Hovorí vôbec po slovensky tento pán S? Ďalej už ani nemusím rozprávať. Dostal som mínusový bod, pardon, body, pretože nasledovalo ešte zopár cudzojazyčných otázok.
Po skončení hodiny som si len utrel celo. Moja nálada bola zrazu prudko rozkolísaná. Znova som sa ubezpečoval, že je všetko v poriadku. Tešil som sa na večer a na futbal. Podvečer som sa unavene doplazil domov. Konečne! Dnes si to vychutnám. Vypol som si mobil. Nie len zvonenie, úplne som ho vypol. Zhasol som svetlá a lampy. Sadol som si do kresla a načiahol som sa po moje žezlo s gumenými gombíkmi.
Teraz som bol pánom ja. S náznakom úsmevu a očakávania niečoho vzrušujúceho som zapol televíziu. Už je to tu. Zelený trávnik. Úplne ma sparalyzoval ako ranné presso. Nádherne zelený. Zelená je takmer cela obrazovka. Stále zelená. Nič iné. Zelená... Nevidím čiary. Hráči sú ešte v kabínach? Niet ani tých. Ani zvuk nepočuť. Prečo nehučí štadión? Pozriem sa bližšie. NO SIGNAL.
Dnešok som si nechcel nikým a ničím dať pokaziť. Asi som urazil šťastenu. Alebo ma osud nemá rád. Možno mi sused prestrihol kábel po tom, ako som ho ráno poslal do... ehm. A možno to tak proste malo byt. Niektoré veci sa proste musia stať. Nikdy nepochopím prečo, aj keď nad tým budem stále premýšľať. Ale asi to tak musí byt...
Polámaný sa zobudím v kresle. Telka je stále zapnutá a zelená. Bolí ma každá kosť v tele. Spánok v kresle nebude najzdravšou alternatívou. Je ďalší deň. Teším na ranné presso!
Dátum vloženia 27. 12. 2009 23:21-Páči sa!
-Ďakujem!
Tak toto je rovnica rituálu, ktorý absolvujem v našom bufete deň, čo deň. Mm rád presso. A mám rád aj tú pani predavačku. Neviem, ako to vydržala, ale za tie roky sa na mňa ani raz špatne nekukla. Nechce sa mi veriť, že človek dokáže mať toľké roky v kuse dobrú náladu. Zvlášť, keď vidí mňa. Našťastie ju dnes mám aj ja. Od rána som v akejsi povznesenej nálade.
Dnešok mi nikto a nič nepokazí. Je to už rozhodnuté. S ľahkosťou lesnej víly si nesiem od pultu presso na podšálke. Prekľučkujem pomedzi hladných študákov stojacich v nekonečnej rade. Našťastie sa mi podarilo zazrieť voľné miesto. Vynikajúco!
Dnes si aj sadnem. V tom nadšení som si však neuvedomil, že stôl bol až na jedno miesto obsadený sliepočkami a jedným kohútom. Kývol som sám pre seba súhlasne hlavou. Nevadí.
-Je tu voľné?
-Samozrejme! ozvala sa zdvorilo a veľmi usmievavo jedna z nich.
-A nemá prísť Maťa? zakontroval kohút, akoby chcel niečo naznačiť.
Mal som pocit, že kohút ma za stolom vidí nerád. Žeby vo mne videl ďalšieho kohúta? Pozrel som sa na neho, na presso, na neho a znovu na presso. Stále mi niečo nehralo. Možno to bol jeho kyslý výraz v tvári. Ako som si však už povedal, nikto a nič mi dnešok nepokazí. Začal som si vychutnávať teda kafe. Aj napriek tomu, že som sedel v školskom bufete, kde je o tomto čase hluk a nepokoj, nič som nepočul. Cítil som sa ako kôň s klapkami na očiach. Vnímal som len ticho a to jediné pred sebou. Presso. Kotkodákanie a sem-tam kikiríkanie z môjho okolia som prestával počuť, zvuky slabli, až bolo zrazu ticho. Stal som sa dokonale imúnnym na to všetko. Teda, okrem pressa.
Dopil som presso, odsunul stoličku a chystal som sa na odchod. Kohútovi zjavne odľahlo. Stále som nechápal, čo mu na mojej prítomnosti vadilo. Dnes si predsa nenechám pokaziť náladu nikým a ničím. Dnes je streda! A čo treba v stredu? Ak ste si v tomto momente spomenuli na zľudovené ......ť treba, tak ste na veľkom omyle. Treba totiž pozerať futbal. Moja nálada sa pohybovala vo veľmi uspokojivých hodnotách. Myšlienka na večerných deväťdesiat minút Ligy majstrov ma takmer vzrušovala. To sa však zmenilo po príchode na hodinu. Nasledujúcich deväťdesiat minút s pánom S. útočilo na utešené hodnoty mojej nálady. Sadol som si teda úplne dozadu v nádeji, že si ma nevšimne.
Nahováral som si, že s pánom S. mám uzatvorené neoficiálne prímerie. To znamená, že pán S. si ma vôbec nebude všímať a ja budem na oplátku deväťdesiat minút pekne potichu, a sem-tam si niečo aj napíšem. Prímerie bolo porušené ihneď po pár minútach. Otázku, ktorú mi polozil som nepochopil, požiadal som ho, aby mi ju zopakoval. Ani druhý pokus nebol úspešný. Kontroval som len nechápavým pohľadom. Vo výrazy mojej tváre bolo jasne badať otázku : Hovorí vôbec po slovensky tento pán S? Ďalej už ani nemusím rozprávať. Dostal som mínusový bod, pardon, body, pretože nasledovalo ešte zopár cudzojazyčných otázok.
Po skončení hodiny som si len utrel celo. Moja nálada bola zrazu prudko rozkolísaná. Znova som sa ubezpečoval, že je všetko v poriadku. Tešil som sa na večer a na futbal. Podvečer som sa unavene doplazil domov. Konečne! Dnes si to vychutnám. Vypol som si mobil. Nie len zvonenie, úplne som ho vypol. Zhasol som svetlá a lampy. Sadol som si do kresla a načiahol som sa po moje žezlo s gumenými gombíkmi.
Teraz som bol pánom ja. S náznakom úsmevu a očakávania niečoho vzrušujúceho som zapol televíziu. Už je to tu. Zelený trávnik. Úplne ma sparalyzoval ako ranné presso. Nádherne zelený. Zelená je takmer cela obrazovka. Stále zelená. Nič iné. Zelená... Nevidím čiary. Hráči sú ešte v kabínach? Niet ani tých. Ani zvuk nepočuť. Prečo nehučí štadión? Pozriem sa bližšie. NO SIGNAL.
Dnešok som si nechcel nikým a ničím dať pokaziť. Asi som urazil šťastenu. Alebo ma osud nemá rád. Možno mi sused prestrihol kábel po tom, ako som ho ráno poslal do... ehm. A možno to tak proste malo byt. Niektoré veci sa proste musia stať. Nikdy nepochopím prečo, aj keď nad tým budem stále premýšľať. Ale asi to tak musí byt...
Polámaný sa zobudím v kresle. Telka je stále zapnutá a zelená. Bolí ma každá kosť v tele. Spánok v kresle nebude najzdravšou alternatívou. Je ďalší deň. Teším na ranné presso!
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2812
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- Vieš čo? Nie.
pre mňa by stačilo aj po no signal.....dávaj trochu pozor na opakovanie slov...ale pre mňa fajn
29. 12. 2009 11:49 - cirius (napísal autor básne)
vsimol som si to ... tak ci tak , nehodlam to zmenit, ,, ,:-D ale dik za pripomienku. Je to o mne a ja mam chyby :-D
3. 1. 2010 02:43